Kam ma nohy ponesú #9

Perinbabka na návšteve! 

Týchto článkov nebudem mať nikdy dosť a preto pevne verím, že Vám prinášajú minimálne toľko radosti, ako mne samej. A to aj napriek tomu, že ich tu v poslednej dobe býva čoraz viac a čoraz častejšie. No môžem ja za to, že je Matka Príroda  tak fotogenická, a že každý deň so sebou prináša novú možnosť obdivovať jej krásu? Novú možnosť nasávať život plnými dúškami, vdychovať čerstvý vzduch a čerpať silu priamo z nej, z tej, z ktorej všetci pochádzame? Nemôžem. Ja sa iba snažím o to, aby som tieto čarovné momenty zachytila aj mimo mojej mysle, v spomienkach zhmotnených do tejto podoby, do fotografií, ktoré napokon zdieľam spolu s Vami.
Tento článok som mala v pláne publikovať už asi 5x, no potom vyšlo krásne, hrejivé Slnko, ďalší deň zase naopak prituhlo a mráz poriadne vyštípal moje červené líca a potom sa mi nostalgia zhmotnila pred očami v podobe snehovej kalamity. No a tak sa moje potulky zakaždým rozrástli o zopár nových záberov, ktoré si jednoducho žiadali byť zverejnené a teda dátum publikovania sa iba posúval a posúval. Nuž a to, či to za to stálo, posúdite už Vy samy. Enjoy.♥

P.S.: Pri záverečnom edite neušiel môjmu zraku kritika fakt, že som akosi stratila reč a textu je preto pomenej ako obvykle. No mám také tušenie, že po zhliadnutí fotiek pochopíte prečo a toto ospravedlnenie je teda irelevantné. Takže bez ďalších zbytočných slov ....

„No ponorení do tejto prírody, z ktorej sme zrodení a v ktorej žijeme, nie sme bytosťami bez domova rozdelenými medzi dva svety, nie sme iba čiastočne súčasťou prírody s nostalgiou za niečím iným. Nie: sme doma.“- Carlo Rovelli

Vždy som si myslela, že panorámu mojej rodnej dedinky mám v pamäti vyrytú až priveľmi dobre na to, aby mi svojou krásou ešte niekedy dokázala vyraziť dych . Očividne som sa však nemohla viac mýliť a do budúcna už aspoň viem, že inhalátor po ruke nikdy nie je na škodu. No ale vážne, to miesto mi k srdcu prirástlo tak veľmi až niekedy uvažujem nad tým, či je to zdravé, či by som sa z toho mala tešiť alebo naopak strachovať. No potom príde deň, kedy sa znovu ocitnem na samom vrchole tohto raja a s úsmevom na perách a pokojom na duši iba spokojne pokrútim hlavou....nepodstatné. Úplne nepodstatné zaoberať sa niečím takým, prečo mi táto myšlienka vôbec skrsla v hlave? No odpoveď na túto otázku predsa len existuje, konkrétne je ňou istá predstava v mojej hlave. Predstava všetkých tých hlučných, preplnených, presýtených betónových džunglí, kam sa človek nemá kde pohnúť, zeleň nájde iba ťažko a sneh ešte ťažšie...

*** 

„Sme plnohodnotnou súčasťou prírody, sme prírodou v jednej z jej nekonečných a nekonečne pestrých vyjadrení.“   - Carlo Rovelli   

Tento nádherný citát, rovnako ako aj ten, ktorý mu predchádzal, je vyňatý z knihy Sedem krátkych prednášok o fyzike, konkrétne z tej poslednej, ktorá je venovaná NÁM - ľudom. Slovami sa to iba ťažko dá opísať, tie pocity, ktoré napĺňali moje vnútro počas čítania jednotlivých riadkov. Akási zmes radosti, smútku, zmierenia a pochopenia... Prednáška, ktorá mi opäť raz otvorila oči a pripomenula, čo je v tomto našom živote naozaj podstatné, na čom naozaj záleží. Fakt, že bežné starosti, ktorými sa trápime v našom každodennom živote, sú naozaj nesmierne banálne ak vezmeme v úvahu našu pominuteľnosť. Bohatý či chudobný, slávny či prehliadaný, obľúbený alebo nenávidený...neunikneš. Preto by sme jednoducho mali hodiť za hlavu všetko nepodstatné a venovať sa v živote iba tomu, čo nás robí naozaj šťastnými, to čo napĺňa nás, nie niekoho iného. Veci, ktoré nás napĺňajú a dávajú zmysel nášmu životu.
V mojom prípade je to ONA. Nedá sa kúpiť, nedá sa vlastniť, no aj napriek tomu si to niektorí z nás stále naivne myslia. Hodnota nevyčísliteľných výšin, na ktorú by človek nedokázal nahrabať ani v prípade, že by mal milión životov, pretože už teraz je katastrofálne zadĺžený.:)

***

„Because the birdsong might be pretty, 

But it's not for you they sing,

And if you think my winter is too cold, 

You don't deserve my spring. - Erin Hanson     

Po predchádzajúcom, možno pre niekoho trošku depresívnejšom, či negatívnejšom 'slovnom príhovore', by som asi mala prejsť opäť na tú pozitívnu nôtu všakže? Verte mi, že to nebolo mojim zámerom a mrzí ma, ak to skazilo Váš celkový dojem. Zámer totižto spočíval na úplne inom konci. Myslím, že veľa mladých to už pomaličky začína chápať, čo ma nesmierne teší. Teší ma, keď čoraz viac z nich začína vo svojom voľnom čase vyhľadávať prírodu, podniká rôzne výlety do hôr, alebo iba jednoducho strávi nejaký ten čas vonku, prechádzkami kade tade - ako to napríklad zvyknem robiť ja. Človek sa nemusí trepať cez pol republiky aby dokázal nájsť spojenie. Stačí iba otvoriť dvere a urobiť krok vpred.

 ***

“I wonder if the snow loves the trees and fields, that it kisses them so gently? And then it covers them up snug, you know, with a white quilt; and perhaps it says, "Go to sleep, darlings, till the summer comes again.” - Lewis Carroll 

Čo by to boli za potulky, keby sme v istom 'odseku', ak to tak môžem nazvať, nevenovali svoj obdiv aj samotnej flóre. Táto séria fotiek je priamym dôkazom toho, že zima ani zďaleka nepripomína vyprahnutú púšť bez známky života, ale práve naopak. Prekvitá životom tak, ako každé iné ročné obdobie a prináša so sebou svoj vlastný, osobitný druh krásy. Nesúhlasiť môžu iba tí, ktorí nedovidia ani na špičku svojho nosa kvôli čiapke, ktorú majú stiahnutú príliš nízko.

***

“Even the strongest blizzards start with a single snowflake.”   - Sara Raasch

Neviem ako to prebiehalo v iných kútoch Slovenska, predpokladám že pre Oravský región podobný pohľad nepredstavuje nič výnimočné, no pre mňa bude dátum 14.01.2016 navždy vrytý do pamäte ako deň splnených prianí. Moje 5 ročné ja opäť ožilo, všetky spomienky z detstva, z fotiek na ktorých spolu s bratom staviame snehuliaka a snežné iglú, všetko to čo sa mi zdalo ako dávno vzdialený sen sa opäť stalo realitou. Takúto nádielku snehu som si priala každé Vianoce už od roku 200*, ja vlastne ani neviem, tak dlho to už trvá a zrazu, jedného pekného rána sa prebudím a zistím, že modlitby boli vyslyšané, sľuby splnené, meteorologické predpovede pravdivé a ten sneh tu naozaj je. A je ho tu KOPA! Čo viac k tomu dodať? Celý deň som sa motala hore dolu usmievajúc sa od ucha k uchu.

***

„When I discover who I am, I'll be free.“ - Ralph Ellison

Na záver sa dostávame k mojím najobľúbenejším záberom z #9 potuliek, pri ktorých sú slová jednoducho zbytočné. Ak si prečítate citát a potom sa zahľadíte prv na hornú a potom na dolnú fotografiu, myslím, že všetko nevypovedané nadobudne zmysel.

Týmito slovami sa s Vami nateraz lúčim, dúfam, že sa Vám táto prechádzka zimnou krajinou páčila a že ešte dnes podniknete rovnakú výpravu, pretože je na to deň ako stvorený! Prajem Vám krásny zvyšok dopoludnia a ešte krajšie popoludnie. A nezabudnite sa usmievať.;)

Bye♥