Kam ma nohy ponesú #1







Into the Wild! 


V prvom oficiálnom príspevku z rubriky Kam ma nohy ponesú som sa rozhodla, že Vám predstavím čaro nášho krásneho lesa. Vonku začína byť čoraz krajšie, no aj keď je pochmúrnejšie a slnko vykúka spoza oblakov iba raz za krátku chvíľku, nič ma neodradí od prechádzky tichom a možnosti sa po celom týždni konečne aspoň trochu odreagovať. Navyše – ten vzduch. Bývam na dedine, no školu navštevujem v meste a ten rozdiel sa pozná. Vždy na jar, keď sa zem prebúdza z odpočinku, aj keď za posledné roky jej toho odpočinku kvôli nedostatku snehu nebolo poskytnutého až toľko (totižto aspoň ja som vyrastala s dojmom, že sneh padá hlavne kvôli tomu a nejako to tak mám zaužívané doteraz), no aspoň to málo čo je sa rozpustí a spolu z dažďom zavlaží pôdu a tým sa do vzduchu uvoľní typická vôňa zeme. Rovnako ako v lete po daždi, po dlhom suchu keď popraskanú pôdu pokryjú prvé kvapky dažďa. Fii, trochu som sa rozbásnila.

A tak si kráčam tichom, just me – myself – and I, vdychujem pokoj, ktorý vie ponúknuť iba matka príroda a obdivujem jej nekonečnú krásu. Preto ma vždy naozaj veľmi zamrzí, keď cestou narazím na pohodenú fľašu, plechovku či plastovú tašku a domov sa vždy vrátim s plnými rukami takýchto odpadkov, ktoré tam nemajú čo robiť. Ľudia už vôbec nerozmýšľajú? Alebo nemajú v sebe ani štipku skromnosti a úcty voči tomu, čo všetko majú a dostávajú? To musíme zničiť naozaj všetko? Všetci dobre vieme, aká je momentálna situácia...Bohužiaľ, niekto prosí a sľubuje až keď je príliš neskoro. Preto Vás prosím, ak patríte medzi tých ľudí a viete tieto veci vliecť takú cestu až tam, tú cestu späť určite zvládnete tiež. Betónová džungľa sa totižto prírode nevyrovná nikdy..Posúďte sami.




Keď som bola malá a chodila na prechádzky s mojou tetou (čo nám ostalo doteraz), zvykla mi vravievať, že na tomto mieste bola kedysi dedina. Keď sa vrátime o pár rokov dozadu, kde prvý Piatok mesiaca býval pre kresťanov ešte prísnym pôstom, kedy sa mäso nejedlo, na rozdiel od dneška, kedy takéto pôsty nedodržiava už snáď nikto a nikdy, okrem vegetariánov a vegánov a pod. (ktorým týmto skladám obrovskú poklonu). Ostaneme teda pri tých starších časoch. Myslím že po dočítaní tohto odseku bude každému jasné, že ide iba o vymyslený príbeh, no pre istotu to spomínam ešte aj teraz. Takže..

„V tejto dedinke si kľudne nažívali občania dlhú dobu. Keď nastalo obdobie pôstu, ako som už spomínala, akákoľvek zábava, tancovačky a podobné veci boli zakázané spolu s konzumáciou mäsa. No z nejakého dôvodu, ktorý si už teda nepamätám, tento pôst dedinčania porušili a vystrojili obrovskú zábavu, kde sa stoly od jedla iba prehýbali. Nepomysleli na to, že by toto porušenie pôstu mohlo mať nejaké následky. A tie následky sa čoskoro aj dostavili ...Ako trest, sa táto dedina, celá taká, aká veľká bola, prepadla pod čiernu zem aj s jej obyvateľmi. Dlho potom vraj bolo počuť spod zeme hrať hudbu aj naďalej ...“

Toto je to miesto, kde kedysi údajne bola spomínaná dedinka













“This life is yours. Take the power to choose what you want to do and do it well. Take the power to love what you want in life and love it honestly. Take the power to walk in the forest and be a part of nature. Take the power to control your own life. No one else can do it for you. Take the power to make your life happy.”

Snowdrops with raindrops
 Priznávam sa, že táto posledná fotka je z našej miniatúrnej skalky, ktorú máme pred domom, no ale uznajte, nie sú prekrásne? Milujem jar. Vlastne, každé ročné obdobie má niečo do seba. Trvá dostatočne dlho na to, aby ste si ho do sýtosti užili a potom s otvorenou náručou čakali na ďalšie, ktoré nasleduje potom. Takže využite príležitosť prvých jarných lúčov a bežte von. Nebudete ľutovať, ja utekám tiež.
Dúfam, že sa vám tento príspevok páčil. Budem rada za každý komentár, 'reakciu', za každý papierik ktorý skončí v smetnom koši namiesto zeme. Tak Vám ešte želám pekný deň, vidíme sa pri ďalšom príspevku. Bye♥

Komentáre

  1. Vaaaaaaaaaaaaaaaau 😍😍😍😍😍 nádherný článok 😙 ja sa dúfam neprepadnem pod zem kvôli hudbe hi 😀ale mäso nejem takže ...pokračuj ďalej v tomto , je to pecka 👊💜

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prídem Ťa z pod tej zeme vyhrabať. :D Ďakujem krásne. :)♥

      Odstrániť
  2. Konečne som sa dostala k tomu, aby som si pozrela, čo nové majú moji obľúbení blogeri a tak som sa potešila, keď som zbadala tento tvoj článok♥ Veľmi som sa naň tešila a dočkala som sa :D
    Musím povedať, že je to skvelý článok a súhlasím s tebou, čo sa týka prírody a nepoučiteľných ľudí...nechápem, prečo do lesa vlečú ťažké tašky, no keď sa vracajú majú ich úplne prázdne...no comment...hlavne, že na svojom majú čisto -_- Strašne ma to hnevá a najmä, keď narazím na rozbitú fľašu a tak...to vždy zbieram, nech si na tom zvieratá nedorežú packy...a aj moja Lily...Ach jaj, to sú ľudia...ale česť výnimkám ;))
    Veľmi sa mi páči, že si článok obohatila o ten príbeh a fotky sú krásne ^.^...nesú v sebe takú tajomnú atmosféru, hlavne tie prvé tri (tá druhá sa mi veľmi páči)...a tie ďalšie sú plné radosti, pretože sa k nám blíži jar (len u nás teraz zas nasnežilo, mám z toho depku :/) Naozaj skvelá článok a už sa nesmierne teším na ďalší ;))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že som Ťa ním potešila a nesklamala, popravde, o tých prvých fotkách som mala trochu pochybnosti a dlho som rozmýšľala nad tým, či ich vôbec uverejním. :D Takže si ma týmto komentárom veľmi potešila. :)
      Je to škoda, že si nevážime niečo tak úžasné. Presne ako si to napísala - hlavne že na svojom majú čisto. Týmto si to úplne vystihla. Každý si hľadí na svoje a pritom si neuvedomuje, že je to súčasťou celku. :) Čo už..
      Ozaj s tým snehom, tak som sa tešila že je vonku konečne krajšie a teplejšie, no samozrejme že som sa tešila predčasne. Dnes ma v tej zime skoro odfúklo. :D

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Vopred veľmi pekne ďakujem za každý jeden komentár. :)