Na západe nič nové (Erich Maria Remarque)

Originálny názov: Im Westen Nichts Neues
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok vydania: 2016
Väzba: Pevná
Počet strán: 152
Hodnotenie: 5/5






Anotácia:

Vojnový román Na západe nič nové, ktorý vyšiel v roku 1929, preslávil autora takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Jeho filmové spracovanie vyvolalo skutočný škandál: verejnosť bola šokovaná pravdivým, realistickým zobrazením vojny, ktorá zničila celú vtedajšiu mladú generáciu, pretože neodvratne predurčovala osudy – aj osud devätnásťročného Paula Bäumera a jeho šiestich spolužiakov, ktorí nasadzovali svoje životy v nezmyselných bojoch netušiac, že z hrozného vojnového besnenia pre nich už niet návratu.
***
Po druhý krát v mojom živote sa ku mne dostáva kniha, ktorá je v škole radená medzi povinné čítanie. No nie je to povinnosť, ani hromžiaca učiteľka, ale vlastná vôľa a kus rozumu, ktorý ma k tejto knihe konečne zaviedol - a tiež Charlotte a jej súťaž, ktorá sa uskutočnila koncom minulého roka a mne sa ju nejakým zázrakom podarilo vyhrať. Ja viem, na knihomoľa asi dosť divný a nezvyčajný postoj k hodnotnej literatúre, no z istých - neznámych dôvodov ma tieto knihy nikdy nepriťahovali. Možno to bolo práve tým, že u mňa slovo ‚povinné‘ vytváralo akýsi pocit odporu alebo som možno bola len príliš hlúpa a žila v ilúzii, pre ktorú boli takéto témy neprijateľné. No za celý ten čas som si neuvedomila, že slovo povinné môže znamenať aj čosi iné – že sa nám možno niekto snaží naznačiť, že ide naozaj o knihu s neskutočným posolstvom, ktorou sa nás nesnaží iba obrať o vzácne hodiny nášho, veľmi dôležitého, pubertálneho života. O knihu, ktorú by si mal prečítať každý jeden človek žijúci na tejto zemi bez výnimky.

Albert to vysloví: „Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme.“ Má pravdu. Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia.

 Myslím, že toto dielo je jedno z najznámejších medzi žiakmi stredných škôl a poniektorí už obsah poznajú naspamäť – ja som to doteraz mala rovnako. Vedela som o čom kniha zhruba je – dosť informácii na to, aby som na maturite pred komisiou obstála, a vedela som tiež, čo od nej môžem očakávať, no nemala som ani len tušenia, ako veľmi ma chytí za srdce, koľko krát mi vženie slzy do očí a ako veľmi mi zlomí srdce. Prosím Vás, povedzte mi, že nie som jediná, v ktorej táto kniha vyvolala tak výrazne emócie, ktoré vo mne budú rezonovať pravdepodobne naveky. Ja vlastne ani neviem, čo by som do tejto recenzie mohla napísať bez toho, aby som sa nezamotala vo vlastnej spleti myšlienok a nezačala sa tu rozhorčovať nad týmto svetom a ľudstvom samotným – pretože práve to kniha spôsobila. Rozhorčenie, smútok, ľútosť, beznádej....Hovorí sa, že človek je najinteligentnejším stvorením na Zemi. Tak prečo potom vojna? Prečo sa to stále deje?

Erich ja známy tým, že sa so slovami nehrá, nezaobaľuje ich do sladkých lží a príliš dlho neuvažuje nad tým, či to, čo tam napíše, niekoho náhodou neurazí alebo nepobúri. Takto to bolo samozrejme aj v tomto prípade. Veľmi priamo vykreslil situácie, ktorým počas útokov museli vojaci čeliť, že dokonca ani mŕtvy si nemohol byť istý tým, že bude mať po smrti pokoj. A život? Ten sa životom nazvať nedal, pretože aj keď niekto ešte dýchal, bolo to už len z princípu, robil to preto lebo to takto robil doteraz - zvyk. Dýchal, pretože dýchali aj jeho priatelia, bojovali bok po boku, súdržne, ochotní urobiť čokoľvek pre svojho druha. Irónia čo? Pretože o to isté sa snažili aj muži na druhej strane.. A ak Vás nakoniec predsa len postrelili? Pri ľahkom zranení to znamenalo zotavenie a návrat späť na front, pri ťažkom zase dlhé muky v poľných lazaretoch, v katastrofálnych podmienkach, kde Vám dávali jasne najavo, že Vašu posteľ potrebujú pre ďalšieho - pohni si teda s tým umieraním!
 Jasné, vojnu nikdy nikto nevykresľoval ako niečo čarovné – ľudstvu prospešné, no v tom čase ľudia očividne neboli zvyknutí počuť pravdu priamo, bez akéhokoľvek prikrášlenia a zjavne nám to ostalo dodnes. Nechceli to počuť. Nechceli vedieť, čím všetkým si človek na vojne musí prejsť, aké svinstvo so sebou prináša a čo dokáže napáchať nie len po fyzickej, ale hlavne po psychickej stránke. Človek si nechce pripustiť, že by sa aj čosi také mohlo diať, zatvára oči pred skutočnosťou až kým si ho sama nenájde a on je nútený čeliť jej. A takto som čelila vojne ja, prostredníctvom Ericha a jeho príbehu o 19 ročnom Paulovi Bäumerovi a jeho kamarátoch, ktorí boli vytrhnutí z normálneho života, nútení bojovať za ‚ideál‘ niekoho iného. Nezmyselný boj pre nič, ktorý by ich prenasledoval aj dávno po tom, čo by bol mier dávno vyhláseným a vojna ukončenou.

Táto kniha nechce byť ani obžalobou, 
ani vyznaním. 
Chce sa iba pokúsiť vydať 
svedectvo o generácii, 
ktorú spustošila vojna – 
 aj keď unikla jej granátom.

Možno na mňa mala táto kniha o to väčší dopad kvôli situácii, ktorá sa vo svete odohráva práve teraz. Ľudia sa aj napriek všetkému nepoučili, robíme tie isté chyby stále dokola. Postavíme do čela blbečka, ktorý sa jednoducho neuspokojí s tým čo má a za jeho pochabé ciele sú nútení bojovať obyčajný ľudia v našom veku a ešte mladší, či starší – kto vládze, pričom sa s nimi zaobchádza ako s kusom handry. Žijú, teda ak mám byť presná – prežívajú, v úbohých podmienkach nútení denno-denne nasadzovať svoj život proti niekomu, kto by v normálnom živote mohol byť ich priateľom, niekto, proti komu vlastne vôbec nič nemajú. A kam to všetko vlastne smeruje?
Som naozaj nesmierne rada, že som sa po tak dlhom čase predsa len rozhodla knihu prečítať. Je pravda, že mi priniesla viac sĺz ako úsmevu, no to sa samozrejme dalo očakávať. Chcela som napísať, že si v dnešnej dobe čosi také už ani nevieme predstaviť, no klamala by som. Síce už niečo také ako povinná vojenská služba neexistuje (nám na škodu), no zverstvá sa vykonávajú aj naďalej. Ľudstvo je jednoducho také, nepoučíme sa. Táto knihe je toho dôkazom...Smutná pravda o nás.

Aby som na záver tejto 'recenzie' neskĺzla do úvahy, položím teda radšej otázku Vám - čítali ste už túto knihu? A ak áno, aký názor máte na ňu vy? Prípadne, čo ďalšie z povinného/nepovinného čítania by ste mi odporúčali?
Dúfam, že sa Vám tento článok bezprostredných emócií po dočítaní páčil, osobne si myslím, že by som už s ničím lepším nevyrukovala, pretože k tomu naozaj nie je čo viac povedať. Tak či onak, vidíme sa pri ďalšom článku, kde sa mi snáď slová budú hľadať ľahšie. Zatiaľ Vám prajem príjemný zvyšok tohto -nádejne slnečne vyzerajúceho - dňa. Bye♥

Komentáre

  1. ♥♥♥
    Ani ti nemusím začať hovoriť o tom, ako veľmi na mňa táto kniha zapôsobila a aká som rada, že sa páčila aj tebe. Milujem, keď kniha dokáže realisticky vystihnúť to podstatné takým spôsobom, až máš pri jej čítaní zimomriavky. Slová ti rezonujú v ušiach, neustále na nich myslíš, dookola si ich opakuješ... a knihy z vojnového prostredia sú presne takéto, teda aspoň väčšina. Remarque dokáže prostým spôsobom vystihnúť tú krutosť, tú nehanebnú nezmyselnosť vojny.
    Keď som sa učila na maturitu, v jednej téze sme mali spracovaný pojem "autorská štylizácia reality". Okrem obvyklej poučky však bol pojem vysvetlený aj na konkrétnom príklade, práve s využitím Remarquea. Podľa autorky tézy, ak by všetci videli vojnu tak, ako ju videl Remarque, dnes by nikto nevedel, kto je Adolf Hitler. Táto veta sa mi vryla hlboko do srdca a bola som ňou aj hlboko dojatá, pretože so sebou nesie kusisko pravdy. ♥
    Čo sa týka povinného čítania, mne sa ešte páčilo Kto chytá v žite, Ako chutí moc či Kým kohút nezaspieva. Z lyriky asi len Mor ho, pretože ja na básničky moc nie som ;) :D :) A vždy si rada prečítam nejakú výpoveď človeka, ktorý vojnu prežil, prípadne si o nej viedol nejaké záznamy, a teraz mám konkrétne na mysli Denník Anny Frankovej, ktorý by si mal podľa mňa skutočne prečítať každý :) ;)
    Na západe nič nové si krásne vystihla, tie citáty sú naozaj impozantné! :) ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Úprimne, tento komentár je lepší, ako celá moja recenzia dokopy!:D Nemôžem to vymeniť?:) Naozaj si to veľmi pekne zhrnula, všetky tie myšlienky, ktoré mi vírili hlavou po celý čas, no nepodarilo sa mi ich zachytiť. A to s tou tézou je úžasné! Myslím, že tá jediná veta by úplne stačila, ak by človek chcel túto knihu a jej význam popísať - úplne trefné. To ako vojnu vykreslil, do posledného detailu, aj s tým čo so sebou prináša - neverím, že by sa našiel niekto tak hlúpy, aby bol ochotný podstúpiť to.
      Kto chytá v žite bola prvá kniha z povinného čítania, ktorú som si prečítala na základe odporúčaní od spolužiačky, že je ozaj zaujímavá. O zvyšných viem naozaj iba máličko, takže sa to v najbližšej dobe pokúsim napraviť. Taktiež ma veľmi lákajú Traja kamaráti, odkedy som čítala túto knihu a odkedy som videla Tvoju recenziu na túto knihu.:) Nuž lyrika je pre mňa niečo úplne mimo vkusu, bohužiaľ, takže to nie. Mor ho je ale jediná výnimka, tú som sa dokonca ešte aj naspamäť učila. :D
      Ďakujem veľmi pekne a krásny zvyšok dňa.:)

      Odstrániť
    2. Ale čosi, nie je! :D Ja už mám svoje pocity na túto krásku trošku uležané a nepamätám si ich až tak živo ako ty, takže tvoje zhrnutie je určite dôkladnejšie ;)
      Presne tak! Veľká škoda je len to, že takýto postoj k vojne nemáme všetci a vytvárame si históriu plnú násilia a vrážd :(
      Ani ty nie si na básničky? :D Ako, ja naozaj obdivujem básnikov, že dokážu v takom malom počte slov vyjadriť svoje pocity, ale nikdy sa mi básnička tak neuleží v hlave ako príbeh na sto stranách.
      Tiež som sa Mor ho učila naspamäť a pamätám si aj tú najhlavnejšiu časť! :D Aspoň na niečo bola tá škola dobrá! :D ;)
      Inak, ja som si teraz požičala z knižnice ďalšie dve knihy od Remarquea ( Miluj blížneho svojho a Nebo nepozná obľúbencov), tak som dosť zvedavá, či budú obe také super, ako jeho predošlé diela, ktoré som doposiaľ čítala :) Troch kamarátov ti však určite odporúčam , aj keď si myslím, že Na západe nič nové asi nič neprekoná :)

      Odstrániť
    3. Uvidím, možno sa časom aj tie moje ustália, ale momentálne vo mne táto kniha naozaj rozvírila hladinu pocitov.:)
      Ľudia sú proste takí, nevieme sa poučiť a dookola opakujeme tie isté chyby, už ani nedúfam v ten zázrak, že by sme mohli dostať rozum a veci zmeniť.
      Myslím, že takých ľudí je naozaj strašne málo, osobne nikoho takého ani nepoznám.:D Je to síce obdivuhodné, ale prikláňam sa k Tebe a Tvojmu názoru. Radšej 300 stranovú bichľu ako zbierku básni.:) Tak to vyzerá, že Mor ho je jednoducho klasika a povinná jazda v školách či chceš alebo nie.:D
      V poslednom čase je okolo nich dosť veľký ruch, robia nové vydania týchto kníh, že?:) Už som po nich pokukovala aj ja a po dočítaní tejto knihy ...juuuj. Vážne musím navštíviť tú knižnicu.:)

      Odstrániť
  2. Prekrásna recenzia ♥♥♥. Je vidieť, že na teba táto kniha naozaj hlboko zapôsobila. Dokázala si to opísať, tak dokonale, až si musím túto knihu ihneď v tomto momente pridať do wishlistu. O tejto knižke som už čo to počula a samozrejme názov mi je hneď známy, ale akosi hlbšie som sa jej nevenovala. Raz by som si ju určite prečítala, no nemala som to ako nutnosť, ktorá musí byť vyriešená hneď. Po tvojej recenzií však viem, že si ju musím prečítať :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne.♥:) Ani netušíš, ako veľmi ma teší, že sa recenzia páčila, pretože ja som z nej mala zmiešané pocity. Presne toto bolo mojím cieľom, čo najlepšie opísať pocity z tejto knihy, aby tak ľudia chápali, že ide o niečo naozaj veľmi dobré a že by sa kniha nemala odsudzovať iba kvôli tomu, že je to povinné čítanie. Ja ju určite odporúčam všetkými desiatimi, ak máš možnosť, určite sa do nej čím skôr pusti.;)
      A ešte raz ďakujem za komentár.:) Krásny zvyšok dňa prajem.

      Odstrániť
  3. Úprimne nemám čo dodať, lebo všetko si tak krásne už ty vystihla v recenzii, takže mi neostáva iné než len súhlasiť... Knihu som zatiaľ nečítala, ani nie preto, že je to povinná literatúra a k tej sa tiež staviam skôr s odporom, ale najmä kvôli téme. Vojnové príbehy mi síce nevadia, myslím si, že pred niečím takým by sa nemali zatvárať oči, ale tento príbeh vyznieva tak oveľa realistickejšia ako čo som doposiaľ čítala a trochu sa toho desím. Ale aj napriek tomu by som sa k tejto knihe rada dostala skôr, než nám ju profesorka zadá ako povinnú, aby som pri čítaní nebola zaťažená pocitom, že to musím prečítať a prečítala si ju radšej preto, lebo si to tá kniha zaslúži.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne.:) Je pravda, že isté situácie boli ozaj nemilé a navyše vykreslené dosť podrobne a realisticky, čím sa mi do očí tisli slzy akoby prstom luskol, ale vážne si to zaslúži. Tak ako si písala, týmto témam by sa nemalo vyhýbať a hlavne preto, aby človek pochopil čo je vojna zač a čo so sebou prináša do ľudských životov. Aby sme konečne pochopili, že vyhýbať sa jej čo najväčším oblúkom a riešiť veci inou cestou je to najlepšie, čo môžeme urobiť. Tak teda dúfam, že sa Ti k nej podari dosť predsa len predtým, ako budeš musieť.:) Prajem krásny deň.

      Odstrániť
  4. No vidíš, ja som tomu autorovi, a všetkým z tej povinnej literatúry vyhýbala takisto. Ale to preto, lebo som si musela prečítať Adama Šangalu a skoro som zjedla knihu kým som to dočítala. Katastrofa. Ale inak som slovenských autorov rada čítala teda Tajovského, Zelinovú, Timravu, Kukučína a pod...
    A pritom filmy nakrútené podľa klasiky zas veľmi rada pozerám. Len knihy sa mi zdajú nudné. Asi budem musieť prehodnotiť svoje názory a vrhnem sa na klasikov. Asi nám majú čo povedať, keď z nich musíme skladať maturitné skúšky :-).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som sa Šangalovi vyhla a pozrime sa, tak či tak mi to nepomohlo a až doteraz som týmto knihám nevenovala ani minútku. Zlom nastal iba vďaka tej súťaži a vďaka tejto knihe, pretože bola vážne úžasná. Ak by som dostala Šangalu, kto vie.:D
      No zase sme na tom isto, keďže ja toto tvrdiť nemôžem, nemám rada staré a ani nové česko-slovenské filmy a nechce sa mi to meniť. Sem tam si síce pozriem, nejakú tú klasiku, ale aby som sa pri tom bavila..to nie.:D Takže radšej ostanem pri tých knihách, na všetko treba ísť postupne a navyše sa mi doma objavila nová kopa starých kníh, takže to treba prečítať. Pevne verím, že ma nesklamú. :)

      Odstrániť
  5. Viem, že som povinné čítanie na strednej (občas) aj povinne čítala a väčšinou som sa veľmi nudila:) Ale už mi to splýva dohromady. Niečo od Remarqua by som ale mala prečítať znova, takže ďakujem za tip, myslím, že začnem touto :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Asi treba mať šťastnú ruku pri výbere a vedieť po čom siahnuť a toto bola rozhodne veľmi dobrá voľba.:) Minimálne pre mňa. Takže verím, že sa Ti nuda bude vyhýbať oblúkom, ak sa do tejto knihy predsa len rozhodneš začítať a že Ťa chytí za srdce tak ako mňa..;)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Vopred veľmi pekne ďakujem za každý jeden komentár. :)