Kam ma nohy ponesú #13

Makro photography & SIAF 2017

Ten čas ale letí! Čím som staršia, tým viac si tento bolestný fakt uvedomujem. Občas sa ním dokonca nechám vyviesť z miery natoľko, že ma chytajú mdloby. Ako ho zastaviť, či len spomaliť do takej miery, aby som mohla využiť každú jeho stotinku na niečo zmysluplné, niečo čo by napĺňalo moje srdce, dušu i myseľ pocitom zadosťučinenia? Akým smerom sa vybrať, aby som si na sklonku života mohla povedať, že finálne rozhodnutie bolo zároveň aj tým správnym rozhodnutím? Ťažké otázky, však? Možno aj trošku nezvyklé pre tento typ článkov. Kde sa vytratila obvyklá pozitivita? Odkedy som sem však prispela naposledy (*čím nemyslím Jesenný knižný TAG*), celkom dosť sa toho zmenilo. Ako človek, ktorý pomaly no isto prekročil hranice bezstarostných čias a vkročil do sveta dospelých, s tuctom povinností a zodpovednosti, sa týmto otázkam jednoducho nedokážem vyhýbať. Lepšie povedané - potrebujem sa na ne pýtať a to dovtedy, kým sa mi nepodarí  nájsť odpoveď, ktorá sa možno skrýva hneď za najbližším rohom. Tú, ktorá mi pomôže odhaliť to zvláštne tajomstvo, či nájsť zázračný kľúč odo dverí, za ktorými sa ukrýva pochopenie života, jeho zmyslu. A tak sa teda nechajte unášať vlnami mojich myšlienok spolu so mnou. Sľubujem, že to nebude depresívna jazda, ako by aj mohla, keď sa vyberieme naprieč touto  čarovnou galériou farieb, ktorú so sebou priniesli jedny z mnohých dní, ktoré som strávila doma, či mimo neho. Enjoy!♡

 “Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“ (Matka Tereza)

Spomínaná jazda však nebude len takou obyčajnou jazdou, spočívajúcou v monotónnom presúvaní kurzora z fotografie na fotografiu či bezhlavom krútení kolieskom na myši, ako to už asi väčšinou pri týchto potulkách býva. Tento krát sa totiž okrem iného vyberieme aj naprieč pieskami času a zavítame do, teraz už na milé vzdialených, teplých letných dní, prežiarených slnkom a pulzujúcich životom. Do dní ,kedy sa všetko zdá jednoduchšie, problémy riešiteľnejšie a ciele dosiahnuteľnejšie...
 Okey, priznávam, toto už trošku pesimisticky znie 😅...zima predsa nie je o nič horšia, len sa na ňu treba pozerať z toho správneho uhla (KLIK sem). Koniec koncov, aj dnešný deň je toho samotným dôkazom (pozn. autora: článok bol písaný včera).
Predvčerom som si do postele líhala s pocitom úplnej neschopnosti, prokrastinácia opäť raz prevzala nadvládu a ja som zase ani len prstom nepohla. No keď som dnes ráno pomaly otvorila oči a zbadala slnkom prežiarenú izbu....v mihu som bola na nohách (*Klamem, nebola, pretože som vstávala príliš skoro a za oknami to vtedy ani zďaleka nevyzeralo tak ružovo. Ja som sa už vďaka tejto 'galérii' presunula do tých letných dní! Prepáčte.*). Každopádne, niekto musel veľmi chcieť, aby tento článok konečne uzrel svetlo sveta, a očividne vedel, ktorou pákou potiahnuť. Pretože čo môže byť lepšou motiváciou či nakopnutím, ako jeden štipľavo-mrazivý slnečný deň s poriadnou dávkou 'fotónového boostu' uprostred zlievajúcej sa kaluži množstva jednotvárnych sychravých dní? Áno, milujem zimu!😍😄
Tak či onak verím, že Vám týmito letnými potulkami prinesiem aspoň trošku tepla do príbytkov, radosti do sŕdc, úsmevu na tvár a mnoho pekných spomienok, ktoré sa počas jeho čítania možno vynoria.

***

 

 “Nie je jednoduché nájsť šťastie v nás samých, ale nie je možné ho nájsť nikde inde.“

Vráťme sa teda do prvej polovice tohto roka, kedy začali vznikať aj jedny z prvých snímok zachytených pomocou môjho 'zbrusu nového' mobilu. Medzi ne napríklad patria aj prvé dve úvodné fotografie ruže. Úprimne?  Žiaden záber, ktorý som doposiaľ urobila, ma nevyviedol z miery tak, ako tieto dve. Vôbec mi nešlo ani tak o to, že som ich spravila ja. Ohromujúci bol fakt, že v rukách konečne držím niečo, čo takúto krásu dokáže zachytiť aspoň z polovice tak autenticky, ako sa javí mojim očiam! Tie fotografie som mala chuť zarámovať a vyvesiť na priečelie nášho domu, taká som na nich bola hrdá. Doteraz ich považujem nielen za najlepší tohtoročný záber, ale za najlepší záber môjho života vôbec.💓 Ak sa mi niekedy podarí zachytiť niečo lepšie, od samej radosti sa s Vami možno o to ani nestihnem podeliť...vystrelí ma totiž do najbližšej galaxie odkiaľ nebude možno návratu.
Tak či onak, odvtedy som mobil z rúk nepustila a fotila pri každej možnej príležitosti. Užívala si každý jeden moment, každú jednu príležitosť...fotenie teda tvorilo a stále tvorí neoddeliteľnú a veľmi podstatnú časť môjho života. A preto obdobie, kedy sa mu z nejakého dôvodu nemôžem venovať je preto veľmi frustrujúcim. A to aj napriek tomu, že je to iba koníček, jedna z činností, ktoré ma v živote napĺňajú a taktiež jedna z činností, ktorú mnohí nedokážu pochopiť. Som teda živým dôkazom toho, že ak Vás niečo baví, nemali by ste sa toho vzdávať bez ohľadu na reči, či úroveň Vašich zručností...nikto predsa nevie, kedy motyka vystrelí.😅 A nikto učený z neba nespadol.😉

  

“Využi tie talenty, čo máš: les by bol veľmi tiché miesto, keby spievali len tie vtáky, čo spievajú najlepšie.“ (Henry Van Dyke)

I keď na ozajstné dobrodružstvá si spolu zaspomíname až v potulkách, ktoré budú nasledovať po týchto (a opäť raz budeme cestovať časom, i keď nie do až tak vzdialenej minulosti), tie, ktoré majú pre mňa najväčší význam a ktoré sú v mojom živote nenahraditeľnými sú napokon aj tak tie naprieč lúkami u nás doma, kde si len tak v tichosti sadnem medzi steblá trávy, počúvam spev vtákov a pozorujem okolitý 'ruch' tvorený prírodou. Tá ma medzi seba zoberie zakaždým, keď si potrebujem na chvíľu vydýchnuť, ako náruč matky, ktorá víta svoje dieťa. Bez okolkov, zbytočných otázok či nebodaj výčitiek. V tichosti načúvame jedna druhej a v tej dokonalej jednote, jedinečnosti daného okamihu, naše srdcia spoločne bijú rytmom tvoriacim prekrásnu symfóniu radosti.

Ak by ste sa ma spýtali, čo mi počas tých 3 mesiacov mimo domova chýbalo najviac, bol to presne tento útek z reality do môjho sveta, sveta bez pravidiel. Je to dôvod, prečo tieto potulky dostali prednosť pred všetkým...

***

***

Ten nádych, ktorý si práve urobil...to je dar.“ (Rob Bell)

Rok 2017 bol jednoznačne veľmi zaujímavým rokom, ktorý so sebou priniesol množstvo nového. Kvantum zmien, skúseností, spomienok -šťastných či menej šťastných- a v neposlednom rade aj ľudí, ktorí môj život robili pestrejším, no hlavne ľahším a znesiteľnejším....teda, až na zopár výnimiek.😅 Ľudí, ktorí mi vyčarili úsmev na tvári vtedy, keď to bolo najťažšie. No a aj napriek tomu, že ešte ani zďaleka nekončí a teda pár dni, z ktorých stále môžeme vyťažiť maximum, nám ešte ostáva, s určitosťou viem, že ani 100x vyslovené ĎAKUJEM by nestačilo a preto s tým, po malých kúskoch, začínam už teraz. A keďže 90% zo spomínanej vďaky patrí len a len VÁM ↬ ĎAKUJEM.💓 Pretože Vy ste mojim druhým domovom a som nesmierne rada, že som to po prvom nevydarenom pokuse nevzdala.

*** 

Once you have tasted flight, you will forever walk the earth with your eyes turned skyward, for there you have been, and there you will always long to return.“ (Leonardo Da Vinci)

Na samotný záver som si pre Vás nechala čerešničku na torte, najkrajší tohtoročný zážitok, ktorý vo mne vyvoláva obrovskú vlnu emócii ešte doteraz, pričom silne pochybujem, že s tým vôbec niekedy prestane. Tohto roku som sa totiž konečne, po storočiach modlenia a prosenia, zúčastnila na Medzinárodných leteckých dňoch v Sliači!💖Môj dlhoročný sen sa tak konečne stal skutočnosťou a to všetko len vďaka jednej výnimočnej osobe. Takže ešte jedno osobitne ĎAKUJEM for my Moon a pre Vás kúsok z môjho neba.😉 Majte sa krásne, vidíme sa pri ďalšom článku už čoskoro.