Kam ma nohy ponesú #6

Spišský hrad

Koncom prázdnin, keď už poniektorí z Vás tvrdo zarezávali v škole (niežeby mi to robilo radosť, naopak, súcítila som s Vami), som sa napokon predsa len rozhodla podniknúť ešte jeden výlet a využiť tak posledné zvyšky krásnych, horúcich letných dní spolu so skvelými ľuďmi, ktorí záľubu pre cestovanie a objavovanie starých či nových miest zdieľajú spolu so mnou a to práve návštevou Spišského hradu. Táto 'výprava za dobrodružstvom' bola pre mňa obzvlášť výnimočnou, keďže 15 rokov dozadu tu moje krôčiky, v sprievode mamky, viedli po prvý krát a radosť z toho, že sa sem po tak dlhom čase môžem opäť vrátiť, obnoviť si spomienky a znovu sa kochať nádherou tohto miesta, bola neskutočne veľká. Dokonca som mala v pláne urobiť si fotografie na tých istých miestach, na akých ma pred rokmi vyfotila mamka, bohužiaľ, vyskytli sa isté okolnosti (lietajúce mravce, húf lietajúcich mravcov), kvôli ktorým sa mi to napokon nepodarilo. Síce ma to trocha mrzelo, keďže som sa na tento moment tešila možno ešte viac, ako moje 5 ročné ja, no hrad mi to samozrejme vynahradil svojou krásou a koniec koncov, nové zážitky si človek môže vytvárať v každej sekunde svojho života, je to len na ňom. A tak som sa teda chopila príležitosti, no a ako už mám vo zvyku, s týmito novými spomienkami sa s Vami samozrejme rozhodla podeliť. Enjoy♥

“Every dreamer knows that it is entirely possible to be homesick for a place you've never been to, perhaps more homesick than for familiar ground.” ― Judith Thurman

Počasie nám v ten deň prialo možno viac, ako bolo treba. Po dlhých sychravých dňoch sa slniečko rozhodlo návštevníkov znovu potešiť svojou prítomnosťou a v mojom prípade sa to napokon prejavilo tak ako zvyčajne - bolesťou hlavy (následok toho, že si už roky plánujem kúpiť nejaký klobúk, no stále som sa k tomu nedopracovala). Tak či onak, nebolo to až také zlé a moje nadšenie stále pretrvávalo. Hrad bol obrovský, na objavovanie toho bolo viac než dosť. Vlastne som sa tam cítila ako po prvý krát, miesta mi boli známe iba z fotiek  a že sa tam toho za ten čas pomenilo habadej. A tento fakt znamenal jediné - bola potrebná nová foto-dokumentácia.
Pri 'zliepaní' tohto článku do podoby, akú vidíte práve teraz, bolo naozaj náročné vybrať iba niečo a preto je tu tých fotiek naozaj požehnane. Aj napriek tomu verím, že Vám to vadiť nebude a túto 'nebíčkovú' fotogalériu s hradom v pozadí si naozaj užijete.

***

“There are only two ways to live your life. One is as though nothing is a miracle. The other is as though everything is a miracle.” ― Albert Einstein

Prijmite prosím moje ospravedlnenie za niektoré z fotiek, ktoré vyzerajú, akoby som bola po opici a moje polohovo-rovnovážne centrum bolo momentálne mimo prevádzky. Ono totižto vec je taká, že sa mi v mobilnom zariadení pokazila vodováha, konkrétne potrebujem vymeniť bublinu a preto sú niektoré z fotiek také ...krivé. Môjmu puntičkárskemu oku to spôsobuje nemalé problémy, ale Vám to snáď nebude až tak veľmi vadiť. Prípadne to ešte môžeme zvaliť na krivé hradné podlahy, výber nechám na Vás.

***

“We leave something of ourselves behind when we leave a place, we stay there, even though we go away. And there are things in us that we can find again only by going back there.” ― Pascal Mercier

Z predchádzajúcich odsekov ste si už iste všimli, že moje zvyčajné 'umelecké' rozplývanie sa nad okolitou scenériou akosi absentuje a namiesto toho sa Vás tu snažím zabaviť mojou rádoby vtipnou stránkou. Netuším či to funguje alebo to naopak iba kazí celkový dojem - dúfam však, že ide o prvú možnosť. Faktom je, že začala škola a ja som prepla na sarkastický mód, pretože bez neho by sa v tej džungli prežiť nedalo.
Každopádne, späť k podstate. Na tejto fotke (vľavo) môžete vidieť vežu, ktorá bola v čase mojej návštevy kolonizovaná lietajucími mravcami. Keď som pri vstupe zahliadla informáciu, ktorá ma upozorňovala na ich zvýšený výskyt, iba som posmešne odfrkla -„Pff, jasné. Určite to budú tie marabunty z filmu a zjedia ma zaživa. Hahaha..“ - a pokračovala ďalej. Keď som však vyšliapala posledné schody...no skoro som odpadla. Tie mravce boli všade - na podlahe, vo vzduchu, vo vlasoch, v nose?, na kraťasoch, pod kraťasami ....FUJ! Tak rýchlo som neutekala ešte odnikiaľ a ten rituál, ktorý som potom s kamarátkou (a zahraničnými turistami) predvádzala v snahe zbaviť sa ich. Ach čo Vám poviem. Na čo si robiť fotku, keď môžete namiesto toho domov priniesť mravce a založiť si farmu  - FERDO s.r.o.

***

 „I read; I travel; I become.“ -Derek Walcott 

No a nakoniec, presne tak ako som sľúbila, Vám sem pridávam fotky mojej maličkosti s rozdielom 15 rokov. Aby nedošlo k nedorozumeniu, to naľavo som ja teraz (bohužiaľ, ja viem). Trošičku som povyrástla, aj vlásky mi pohnedli o pár odtieňov, o modrookom anjelikovi s blonďavými kučierkami sa tak už dávno hovoriť nedá a či som za ten čas nabrala aspoň trochu rozumu, to Vám povedať neviem. Tak či onak, som to stále ja, tie zásadné veci sa nikdy nezmenia, ako napríklad moja láska ku knihám alebo k písaniu - aj napriek faktu, že mi to stále nejde tak dobre, ako by som si priala. 
Skôr ako by som začala splietať úplne nezmysli a z tohto článku, ktorý mal a dúfam že aj upriamil Vašu pozornosť na fotky, urobila kompletný zmätok, prepracujem sa radšej k záveru. Chcem Vám zaželať krásny prvý Októbroví deň, ktorý by podľa dostupných informácií mal byť Svetovým dňom vegetariánov a Medzinárodným dňom hudby a starších osôb. Aby bol plný pohody a úsmevu a v neposlednom rade samozrejme aj kníh, hudby...a zeleniny. :D Prepáčte, ja vážne neviem čo to dnes so mnou je. Ach. Majte sa krásne. Vidíme sa pri ďalšom, už serióznom, príspevku. Bye♥