... ukryté medzi riadkami

Makro photography & SIAF 2017 Ten čas ale letí! Čím som staršia, tým viac si tento bolestný fakt uvedomujem. Občas sa ním dokonca nechám vyviesť z miery natoľko, že ma chytajú mdloby. Ako ho zastaviť, či len spomaliť do takej miery, aby som mohla využiť každú jeho stotinku na niečo zmysluplné, niečo čo by napĺňalo moje srdce, dušu i myseľ pocitom zadosťučinenia? Akým smerom sa vybrať, aby som si na sklonku života mohla povedať, že finálne rozhodnutie bolo zároveň aj tým správnym rozhodnutím? Ťažké otázky, však? Možno aj trošku nezvyklé pre tento typ článkov. Kde sa vytratila obvyklá pozitivita? Odkedy som sem však prispela naposledy (*čím nemyslím Jesenný knižný TAG *) , celkom dosť sa toho zmenilo. Ako človek, ktorý pomaly no isto prekročil hranice bezstarostných čias a vkročil do sveta dospelých, s tuctom povinností a zodpovednosti, sa týmto otázkam jednoducho nedokážem vyhýbať. Lepšie povedané - potrebujem sa na ne pýtať a to dovtedy, kým sa mi nepodarí  nájsť odpoveď...

Ak som si doteraz myslela, že je pre mňa písanie úvodov ozajstným orieškom, tak som skutočne nemala ani len najmenšej potuchy o tom, čo bude nasledovať po (nechcenej) 3 mesačnej pauze. Ten chaos v mojej hlave, neutriedená kopa všakovakých myšlienok, nápadov, spomienok, ktoré sa derú jedna cez druhú v podobe rýchlych zábleskov a to všetko len z jediného dôvodu ⇾ aby mohli byť zdieľané s okolitým svetom, čiže s Vami, čo najskôr. No ja naozaj ani len netuším, od čoho by som sa mohla, alebo mala, odraziť skôr. Kde začať? Ako? A tak tu teda sedím, bezcieľne tápem a prepisujem už tisíc krát prepísané, pretože tá nesúrodá zmes, ktorá mi tu vzniká, naozaj nedáva zmysel.  Celý tento 'zložitý' proces si vyžadoval trošku viac času, snahy a siných nervov, až kým mi prišlo na myseľ...prečo jednoducho iba nepoďakovať a bez ďalších zbytočných kecov a sebaľútosti proste začať písať k téme? *facepalm* Veronika vážne, prečo si ty vždy musíš takto komplikovať život??  Chcela by som sa teda...