Kam ma nohy ponesú #12

Stověžatá Praha.

Svet utíchol. Všade navôkol sa rozlieha len sladký pokoj, po ktorom som bažila už celé dni. Hlboký nádych a výdych, kyslík ešte nikdy nechutil tak dobre. Teplota vonku konečne poklesla, Slnko sa ukrylo za mraky, odkiaľ moju tvár hladí už iba posledný pár príjemných hrejivých lúčov. Chladný vánok sa pohráva s pramienkami mojich vlasov a ja mám pocit, že ak by táto chvíľa trvala večne, dokázala by som čokoľvek. Ach kiežby bol svet neprestajne takýto. Kiežby som mohla cítiť krásu letných dní, ktorá sa vrýva do mojej pokožky na sklonku dňa, po zvyšok života, kiežby som mohla čerpať silu a nádej každým ďalším nádychom, kiežby viera v lepšie časy pretrvala naveky...

Takýto nezvyčajný úvod do potuliek sme tu ešte nemali a som si vedomá toho, že sa sem najskôr ani absolútne nehodí, no moment, kedy Vás múza poriadne nakope do zadku, si nevyberáte a ja som nakoniec neskutočne rada už len za to, že sa tak po tej dlhej dobe odmlky aspoň uráčila spraviť. Udivuje ma tiež, že sa mi tento rýchly sled myšlienok vôbec podarilo zachytiť. Takú dynamickú súhru prstov behajúcich po klávesnici ste určite ešte nevideli.Totižto vec sa má tak, že moja myseľ je v poslednej dobe naozaj neskutočne rozlietaná a teda zachytiť jednotlivé impulzy, ktoré sú odtiaľ vysielané, predstavuje naozaj ťažkú výzvu. Týmto sa teda vopred ospravedlňujem za možný chaos vzniknutý v odsekoch nižšie, snažila som sa. 😅 Každopádne, vráťme sa späť k téme, i keď to pre mňa predstavuje ďalšiu neľahkú úlohu, pretože ako už len po takejto 'umeleckej' vsuvke pokračovať ďalej? Mám to! Prejdime rovno k samotným fotografiám, keďže rečí už aj tak bolo viac než dosť. Enjoy.💓

„Svet je obrovský a nádherný. Väčšina z nás žije a zomrie v rovnakom rohu, v akom sa narodí a nikdy z neho nič neuvidí. Nechcem byť ako väčšina.“ (zdroj)

Citát, vďaka ktorému dostáva moja duša hlas a moje nohy odhodlanie kráčať vpred. Ak sa v živote riadime istými zásadami či pravidlami, tak v tom mojom je to práve tento výrok, ktorý zastáva hlavné postavenie medzi ostatnými a ženie ma tak vpred. Predstavuje akýsi hnací motor pre moje sny, túžby či ambície, ktoré sa ženú závratnou rýchlosťou po ceste naprieč ich vytúženému cieľu - ich naplneniu. Život je totižto príliš krátky na to, aby ostali iba tak nepovšimnuto sedieť kdesi v kútiku mojej duše, čakajúc na svoj neodvratný koniec. Určite ste už počuli o tom, že ak niečo naozaj chcete, celý vesmír sa spojí len preto, aby ste to napokon dosiahli. Nuž a keď sa takáto možnosť napokon ponúkla aj mne v podobe kamaráta, plánujúceho tento (ne)výlet práve do malebného mesta zvaného Praha, neváhala som ani sekundu a moja odpoveď bola jednoznačná.

„Idem s Tebou!“

Praha je prekrásne mesto, ktoré si svoju slávu - šíriacu sa naprieč svetom akoby mávnutím čarovného prútika - bezpochyby zaslúži. Som naozaj nesmierne potešená, že sa mi v mojom jednoduchom živote naskytla takáto skvelá príležitosť, kedy som ju mohla celú preskúmať v spoločnosti mojich priateľov a vytvoriť si tak ďalší nezabudnuteľný zážitok vlastnými očami.💗 Naše bytie je totižto mozaikou tvorenou práve z týchto výnimočných okamihov, ktoré sa do našej pamäte vryjú už navždy.

***

„Cestovanie prináša mnohé dobrodenia; rozkoš z poznania nových miest, stretnutie s priateľmi dosiaľ neznámymi; učí tiež vybraným spôsobom a srdcu dodáva sviežosť z videného a počutého.“ (zdroj)

Hlavné mesto Českej republiky dýcha históriou a oplýva takou krásou, až Vám to priam vyráža dych (myslím to naozaj úprimne, nepíšem to sem iba pre nejaké estetično textu). Všade na vôkol sa týčia obrovské veže kostolov, chrámov, bazilík či samotného paláca a aj napriek tomu, že farba ich striech sa vo väčšine prípadov zjednotila do odtieňov červenej, samotné budovy predstavujú presný opak. Chvíľami som si pripadala, akoby som sa ocitla v Milošovej továrni na zmrzlinu (prosím Vás, hlavne to neberte ako urážku či výsmech).😃 Pastelové farby skoro všetkých odtieňov dúhy, ktoré nádherne dopĺňajú kontúry jednotlivých architektonických štýlov. Nemôžete sa mi diviť, že počet fotiek v mobile po mojej návšteve napokon presiahol hranice dvoch stovák.
Každý, kto mal raz možnosť prejsť sa jej ulicami na vlastnú päsť ma určite chápe. Všetko to mohol prežívať a vnímať aj vlastnými očami. Ten pocit je silný, omamujúci, preniká Vašimi zmyslami, až sa tomu tempu musíte poddať a na Vaše prekvapenie to ide ľahšie, akoby ste dúfali.

***

***

„Cestovanie je jediná vec, ktorú si kúpiš a spraví ťa bohatším.“ (zdroj)

Pri pohľade na tento článok, ktorý fotkami priam prekypuje, Vám určite ani len na um nezišlo, že by s nimi mohol byť nejaký problém, že? V podstate ani nebol, pretože napriek všetkým okolnostiam sa mi ich sem napokon podarilo nazbierať viac než dosť, avšak..... Pri edite sa odhalila krutá pravda o tom, na akej mizernej úrovni moje fotografické schopnosti v skutočnosti sú, ak ide o architektúru.😂 Jeden záber v podobe 10 márnych pokusov, pričom v niektorých prípadoch som bola naozaj rada, ak sa našiel čo i len jedinký reprezentant celej skupiny, schopný uzrieť svetlo sveta.V tomto smere ma jednoznačne čaká ešte dlhá cesta zdokonaľovania sa. Tak či onak, v mojom prípade ide o fotenie z čírej radosti a vášne pre túto činnosť, čo do istej miery predstavuje aj ozajstnú úľavu (viac ale v novom RANDOM TALKU, ktorý sme tu nemali už celú večnosť! Kto sa teší?😍), pretože tie nároky sú v dnešnej dobe naozaj obrovské. Každopádne, toto nebol jediný problém, ktorý ma potrápil. Pýtate sa čo bolo ešte horšie?

***

***

„Necestujeme, abychom utekli od našeho života, cestujeme, aby nám neutekl život.“ (zdroj)

No predsa nápad zakúpiť si novučičký mobil deň pred mojim odchodom, pričom som sa samozrejme s väčšinou funkcií a vymožeností fotoaparátu oboznámila až po následnom príchode naspäť domov. To však ešte ani zďaleka nebola tá najhoršia časť. Uvedomenie si faktu, že som po celý ten čas fotila vo veľkosti 4:3 (12M) namiesto mojich zaužívaných 16:9 (9,1M), bolo fakt desivé. Keďže človek nikdy nevie, čo od bloggera môže a čo nemôže očakávať, ani ja som netušila, ako tieto fotografie nakoniec v samotnom článku ukážu a či vôbec budem mať čo publikovať. Nakoniec sa však všetky tieto moje obavy ukázali ako zbytočné a ja Vám aj vďaka tomu môžem dnes hovoriť o mojich dojmoch a pocitoch, z tejto cesty naprieč svetom, pričom do istej miery to je dúfam cítiť aj zo samotných záberov.😊

Je pravdou, že som s týmito potulkami nechcela prísť tak skoro, no na druhú stranu je podľa mňa rovnakým nezmyslom aj ich zbytočné odkladanie. Dúfam teda, že som Vás nimi aspoň trošku potešila, keďže v týchto horúcich dňoch mnohí z nás ( a ja nie som výnimkou) radšej nevystrčia ani len päty z domu a práve v takýchto chvíľach tieto alternatívne riešenia poslúžia najlepšie. No ešte predtým, ako sa s Vami nadobro rozlúčim, prikladám zopár otázok odo mňa pre Vás (aby som stále nebľabotala iba ja 😅):

• Navštívili ste už niekedy Prahu?
• Ak áno, ktoré miesta, múzea, kostoly, parky, kníhkupectvá či čokoľvek iné, Vám zarezonovali v pamäti najviac a s radosťou by ste ich odporučili navštíviť aj iným?
• Ak nie, radí sa toto mestečko uprostred Európy medzi tie, ktoré by ste v blízkej dobe chceli navštíviť?
• Ako sa Vám darí, čo dobrého momentálne čítate, ako trávite tieto sparné dni?😊

Ak ste sa dočítali, prípadne prescrollovali, až sem, na samotný záver článku, chcem sa Vám ešte veľmi pekne poďakovať, naozaj si to nesmierne vážim.💗 Dúfam, že sa takto vidíme aj pri ďalšom príspevku (ktorý snáď ale nebudem musieť prepisovať na 3x, pretože blogger a jeho divné hry s psychikou človeka). Nateraz sa s Vami lúčim a prajem krásny zvyšok dňa.👋Bye.