Kam ma nohy ponesú #11

Cesta za šťastím.

Namôjveru! To ako začať tento článok som si v hlave premietala prinajmenšom 1000x a aj tak mi do seba slová akosi nezapadajú! Veď určite to poznáte - ten pocit, keď toho chcete urobiť tak veľa, že nakoniec nespravíte nič, pretože neviete kde začať skôr. A úplne rovnako je to aj v prípade, kedy máte také kvantum tém o ktorých by ste chceli rozprávať, až neviete, ktorou by ste mali začať ako prvou...Dilema, všakže? Ja viem, niet ako mne. No toť k môjmu najaktuálnejšiemu problému, ktorým sa viac nebudeme zapodievať, pretože napokon som predsa len dospela k riešeniu celej situácie. Akoby sa už len dalo  úspešné zoštátnicovanie osláviť lepšie, než týmto článkom? Myslím, že lepší spôsob v rámci môjho blogu naozaj neexistuje a tak Vás teda srdečne vítam pri ďalších potulkách, ktorými by som sa okrem iného chcela predovšetkým zavďačiť Vám všetkým, za nesmiernu podporu a trpezlivosť voči mojej (ne)aktivite na tomto blogu v posledných mesiacoch, pretože aj napriek tomu Vás tu stále pribúda, takže je nás čoraz viac a viac, a ja som za to fakt neskutočne vďačná. ĎAKUJEM!♥ No a bez zbytočných kecí prejdime konečne k veci.

„Naše zlomené srdcia zeleň napraví.“ (C. Clare - Polnočná dáma)

Viem, že väčšina z Vás sa pri otvorení článku najprv prescrolluje až na jeho samotný koniec, pričom si najprv prezrie všetky fotografie a až potom sa venuje mojim 'básniam' (aj ja sama to tak robím :D). Možno že sa nájdu aj takí, ktorých text absolútne nezaujíma, čo samozrejme nezazlievam, koniec koncov vo väčšine prípadov ide iba o moje vytešovanie sa z toho, v akej nádhernej krajine to žijeme. No ak by Vás predsa len zaujíma to, kam viedli moje kroky tentokrát a kam by ste jednoznačne mali v najbližšom čase zavítať aj vy, minimálne nasledujúci odsek by ste si prečítať mali.
Na prvej sérii fotiek totižto môžete vidieť, aký nádherný a dychberúci výhľad Vám dokáže ponúknuť práve najvyšší vrch pohoria Branisko - Smrekovica (1200m.n.m.). Ak ste o tejto lokalite doteraz nemali ani len potuchy, nerobte si starosti, tiež som o nej dovtedy ani len netušila a podľa toho čo sa mi podarilo vyčítať z rôznych článkov nejde práve o najvyhľadávanejšiu lokalitu, i keď na druhú stranu zase nemôžem povedať, že sa jedná o absolútnu neznámu. Tento môj dojem však potvrdzuje aj fakt, že tam okrem nás v to poobedie nebolo ani živej duše. Teda...okrem múch, tých tam bolo naozaj neúrekom a urobiť záber bez toho, aby tam niektorá nevycapila svoj zadok bolo fakt náročné. S istotou Vám však môžem zaručiť, že moment, kedy sa na ten vrch vyškriabete a zbadáte ten neskutočný výhľad, bude rovnako momentom, kedy si uvedomíte, že toto rozhodne nebola Vaša posledná túra na Smrekovicu a ani všetky muchy na svete Vám v tom nezabránia.
 Ak by ste sa teda chceli dozvedieť o čosi viac o danej lokalite, našla som naozaj perfektný článok s trefným popisom, ktorého autor vystihol úplne všetko do poslednej bodky a ja by som sa už len zbytočne opakovala. Ak by ste si ho chceli prečítať, kliknite na zvýraznené názvy trošku vyššie.

***

„Once a year, go someplace you've never been before.“ - Dalai Lama

Keď sa nad tým tak zamýšľam, k týmto potulkám je vlastne úplne zbytočné vôbec niečo písať. Niekedy sú slová prosto zbytočné, nepostačujúce, jednoducho neexistujú také, ktoré by dokázali vystihnúť Vaše aktuálne pocity. A napokon, tieto zábery hovoria samé za seba, svojim vlastným jazykom, nemyslíte? Stačí sa iba poriadne započúvať.
 To všetko je nakoniec aj dôvodom toho, prečo som s článkom otáľala tak dlho. Pretože žiadna fotografia, rovnako ako žiadne zo slov, nedokáže vystihnúť krásu tohto miesta a ja som skrátka nebola spokojná. Stále som špekulovala nad tým, ako správne vyjadriť všetok ten pokoj a energiu, ktorá z tohto miesta plynie. Tú neskutočnú pýchu, ktorú ako Slovenka pri pohľade na našu krajinu cítim. Nehovoriac o bolesti, ktorá pramení z miest zdevastovaných, či už rôznymi prírodnými katastrofami, alebo vo väčšine prípadov práve tou našou, ľudskou rukou.   

***

„Adopt the pace of nature: her secret is patience.“ - Ralpf Waldo Emerson

Nooo okey, ale týmto smerom som sa nechcela uberať ani náhodou. Už samotný názov tomu predsa nasvedčuje, takže zmeníme kurz skôr, akoby to už nebolo možné.
 Mojou úplne prvou myšlienkou v súvislosti s týmto článkom, nosnou ideou či cieľom, bolo presvedčiť Vás, že na svete existuje nespočetné množstvo dôvodov, prečo byť šťastný, prečo sa usmievať a prečo túto radosť šíriť všade navôkol, oblúčikom do ulíc. Boli by ste prekvapení, aké jednoduché to naozaj je. Netreba Vám na to žiadne knihy, príručky či návody, stačí iba zmeniť spôsob svojho myslenia. Tešiť sa z každej maličkosti všedného dňa a nájsť to dobré aj v situáciách, ktoré nám možno na prvý pohľad nemusia prísť potešujúce. A pravidlo číslo jeden? Aspoň raz do týždňa dovoliť svojej mysli vypnúť niekde ďaleko, ďaleko od civilizácie.
 Táto túra, spolu z každou jednou už dávno absolvovanou či tou, ktorú ešte len absolvujem, totižto predstavuje akúsi cestu za šťastím. Moment, kedy sa môžem odbremeniť od všetkého a všetkých, vydýchnuť si, prísť na nové myšlienky a zabudnúť na všetko to nepodstatné, čo ma dovtedy ťažilo. Moment kedy aspoň na chvíľku rozprestriem krídla a lietam s vedomím, že som slobodná. Čosi mi našepkáva, že nie som jediná, ktorá pri podnikaní rôznych výprav na -mnou doposiaľ ‚nedobyté‘ - územia pociťuje čosi také. Totižto mám dojem, že v poslednej dobe je nás naopak čoraz viac. Čoraz viac ľudí začína chápať, že príroda je neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Je v nás a my sme v nej.

„Silence has a mysterious calming affect, allowing your soul to be at peace with your thoughts.“ - Anthony Douglas Williams
 

Smrekovica však nebola jediným miestom, ktoré som počas mojej dlhšej neprítomnosti (na blogu obviously) navštívila. Chcete nápovedu? Dobre, trošku Vám teda našepkám (aspoň dúfam) - toto miesto sa totižto v potulkách vyskytuje pomerne často......*drumroll please*. Áno, opäť raz je ním môj rodný kraj, no tentokrát miesta, na ktoré moja zblúdila duša nikdy predtým nezavítala. Viete, je celkom zábavné objavovať región v ktorom žijete 21 rokov, pričom zisťujete, že v skutočnosti naozaj nie je až tak veľký, ako sa na prvý pohľad zdalo a na miesta, ktoré sa Vám predtým pri ceste autom zdali byť nekonečne vzdialené, sa za pomoci tzv. pešobusu dostanete bez problémov za necelú hodinku. Sú totižto hneď za kopcom, doslova. Nuž a okrem toho, že si ušetríte nejaké to euro navyše, obohatíte aj svoje geografické znalosti, orientáciu v priestore, galériu v mobile /fotoaparáte a nakoniec, to najdôležitejšie - svojho ducha.:) Ak teda niekedy v budúcnosti budete plánovať návštevu babičky, ktorá býva vo vedľajšej dedine, skúste si zvoliť túto alternatívu. Zaručujem, že na konci dňa budete zaspávať s pokojom na duši a úsmevom na tvári.

*** 

„Nature is painting for us, day after day, pictures of infinite beauty.“ - John Ruskin

Uvedomujem si, že táto konkrétna séria fotiek nezachytáva samotný výhľad, ktorý sa mi na krajinu naskytol, no verte či nie, naozaj stál za to a v mojej pamäti ostane vrytý navždy. Moje srdce bude totižto s týmto miestom späté, nech už sa budem nachádzať kdekoľvek, kedykoľvek a s akýmkoľvek výhľadom na šíre pláne, vzdialené končiare či štíty hôr. Ospravedlňujem sa, ak to znie príliš sentimentálne, no skutočne si nedokážem pomôcť. Moja vďačnosť v tomto smere voči Bohu je nekonečná...Občas ma preto zamrzí keď vidím, ako mnohí z nás nedokážu túto nádheru nášho kraja oceniť len kvôli tomu, že sú až príliš zatrpknutí, zaslepení, sústredení len na to zlé, čo sa v našom svete deje. Občas však stačí zmeniť iba náš postoj, smer, ktorým sa pozeráme. Nič viac, nič menej.

***

No a tak, ako to napokon býva vždy, dostávame sa až k samotnému záveru dnešných potuliek. Nesmúťte ale, pretože už čoskoro, naozaj veľmi skoro, Vás zoberiem na ďalšie. Zatiaľ sa však nechajte unášať krásou našej nádhernej krajiny a tým, čo nám ponúka - a že toho nie je málo. Pevne verím, že sa Vám tento článok páčil. Vaše dojmy, názory, pocity, nápady na ďalšie potulky, čokoľvek čo Vám zíde na um so mnou môžete zdieľať dole v komentároch, poteším sa každému jednému.;)
No skôr ako sa s Vami rozlúčim úplne by som sa predsa len ešte chcela poďakovať zopár ľuďom, teda aby som bola presná - jednému neskutočnému človeku a jednej modernej technológii.
V prvom rade si to ty Mony.♥ Budem Ti do smrti vďačná za tento nový, nádherný vzhľad blogu, ktorý mu vdýchol kúsok nového života! Nevieš si predstaviť, koľkú radosť a úsmev na tvári mi zakaždým vyčarí ten pohľad, ktorý sa mi naskytne pri jeho rozkliknutí. ĎAKUJEM! Si poklad!♥ (*pssst, ľudia, určite nezabudnite dolu v komentároch vychváliť predovšetkým ju a jej šikovnosť!).
Nuž a v neposlednom rade si to ty, Sony Xperia Z1 Compact, keďže toto je posledná séria fotiek, zachytená pomocou Teba a hlavne kvôli tomu, že bez Teba by tieto potulky nikdy nevznikli. Verne si slúžil 4 roky, čo je pre mobily dnešnej generácie úctyhodný výkon. You will never be forgotten!♥ Nie, nie je to reklama a nie, nerobím si srandu, ten mobil mi vážne bude chýbať. Musíte uznať, že robil fakt parádne zábery.
S týmto srdcervúcim poďakovaním na záver sa s Vami už naozaj lúčim a prajem Vám krásny zvyšok dňa. Vidíme sa už čoskoro. Bye!♥