Kam ma nohy ponesú #4

Kapušianský hrad 

A presne takto to vyzerá, keď sa Vaša 'kamarátka cestovateľka' konečne vráti domov a nájde si čas aj na Vás – doma obsedíte iba minimum času, zvyšok venujete pobehovaniu všade možne po krajine a tak sa na Vašom blogu čoraz menej vyskytujú články o knihách a čoraz viac ich pribúda o cestovaní. Predpokladám však, že nikomu z Vás to vadiť nebude, keďže prázdniny väčšina z nás využíva práve takýmto spôsobom a keď už bol mesiac Júl tak bohatý na knihy, prečo neurobiť mesiac August bohatým na potulky? A tak Vám teda s radosťou v srdci a úsmevom na tvári prinášam ďalší článok z rubriky Kam ma nohy ponesú. Na čo Vás ale predom upozorňujem je to, že môj mobil asi nemal najlepší deň a taktiež až pri výstupe na hrad som zistila, že percento mojej baterky ukazuje veľmi nemilé číslo – 29. Poteší, však že ? Nuž, jedna z nevýhod spontánnych rozhodnutí. Aj napriek tomu sa mi zopár fotiek predsa len podarilo urobiť a ja verím, že aj v tomto prípade sa uplatní moje staré známe pravidlo, ktorým sa riadim: ‚Kvalita nad kvantitu,‘ a fotky vyvolajú rovnako pozitívnu vlnu energie, ako aj v predchádzajúcich článkoch. Enjoy.

Kapušiansky hrad je zrúcaninou hradu nad obcou Kapušany, nad cestou do Bardejova a je situovaná na skalnom výbežku vrchu Zámčisko (511m). -zdroj-

Istým nedopatrením sa stalo, že fotku hradu (alebo teda skôr zrúcaniny) ako celku nemám, aj keď som si istá, že som sa ho pár krát počas cesty nahor snažila zachytiť. Snáď mi to odpustíte, no v tomto prípade ma teda bude musieť zastúpiť ujo Google. Možno je to spôsobené tým, že hrad z diaľky vídam v podstate každý jeden deň počas školského roka a tak mi pohľad naňho z diaľky pripadá všedný. Niežeby som zakaždým cez okná autobusu nevypliešťala oči a nesnažila sa preskúmať každú jeho líniu, každý záhyb, čo i len nepatrnú zmenu na jeho konštrukcii. Jednoducho mi návrat k tejto nádhere zvýšil adrenalín v krvi natoľko, že som chcela byť pri jeho základoch čím skôr a vybaviť si tak spomienky z detstva, keď som sa tam ocitla po prvý krát.

***

Kapušiansky hradný vrch – pre vzácnu kvetenu, ktorá tu rastie vyhlásený za prírodnú rezerváciu – sľubuje návštevníkom oslnivý výhľad na prekrásnu šarišskú krajinu. -zdroj-

Netuším, koľko rokov dozadu to asi tak bolo, tipujem, že som mohla mať okolo 4-5 rokov. Drobná, suchá a plná energie a elánu pre nové dobrodružstvá, som sa vydala objavovať šíri svet na vlastnú päsť ...žartujem, veď kto by ma potom nosil na rukách, keď som už od únavy vláčila jazyk až po zemi, ak nie moja mamka? No tento výlet bol predsa len v niečom iný, bol výnimkou, ktorá sa navždy vryla do mojej pamäti. Nastal pre mňa naozaj veľký deň, ktorý sa zapísal do dejín tuláčky Veroniky, pretože toto bolo po prvý krát v mojom živote, kedy ma nohy dokázali uniesť až na samý vrchol celkom samé a bez pomoci. A tak som sa teda rozhodla, že ako svojprávna osoba, ktorá za seba preberá plnú zodpovednosť, túto túru po mnohých rokoch podstúpim znova a odtestujem tak svoje schopnosti - niežeby som o nich po mojom výlete v Tatrách pochybovala.
Na hrad sa dá dostať tromi rôznymi cestami:

1.  z dedinky Fintice, ktorá sa nachádza neďaleko Kapušan (moja trasa, ktorú som absolvovala v destve)
2.  po bezpečnej cestičke vytvorenej naprieč lesom
3.  po menej bezpečnej cestičke naprieč skalami.

 Našou prvou voľbou boli samozrejme skaly, no v dôsledku nevedomosti a pokročilého času, sme sa napokon vydali opačným smerom a tak sme si teda mohli vychutnať krásu okolitej prírody s pevnou pôdou pod nohami a s odhodlaním, že skaly zdoláme pri opätovnej návšteve hradných zrúcanín niekedy inokedy.

Názorná ukážka toho, keď mobil odmieta zaostriť a vietor ho v tom podporuje -_-

***

Táto krajina pripomína chrám. Keď vchádzaš do tejto krajiny, chcel by si pokľaknúť, ukloniť sa po pás a srdcom zabúchať na dubové dvere. Ale je to darmo. Dvere sú otvorené a spoza nich Ťa víta ľudský hlas. „Nekľakaj, veď si jeden z nás a nie si v kostole! Chlieb a soľ Ťa čaká na stole!" M.Kováč

Dosť bolo zabŕdania sa v minulosti, preladíme sa teda späť na prítomnosť. Výstup na hrad bol v skutočnosti veľmi príjemnou prechádzkou lesom, kedy som mohla aspoň na chvíľku vypnúť od ľudí a tohto sveta tým, že som sa započúvala do nádherného hlasu matky prírody. Vnímať okolitú krásu a vdychovať vôňu stromov bolo naozaj oslobodením. Za to po príchode na hrad sa vo mne rozľahla úplne iná melódia. Kapušianský hrad je totižto dokonalým miestom na neskoré letné večery, strávené v kruhu kamarátov, prípadne rodiny. Je odtiaľ prekrásny výhľad na okolitý kraj, lesy a môžem si len domyslieť, aké nádherné to musí byť, keď odtiaľ pozorujete západ Slnka. Preto sme sa tento výlet rozhodli v najbližšej dobe zopakovať vo väčšom počte, s poriadnou zásobou jedla a dobrej nálady, pretože si naozaj neviem predstaviť dokonalejšie miesto. A ak tadiaľ budete niekedy v budúcnosti merať cestu, rozhodne sa aspoň na chvíľku zastavte, nebudete ľutovať.

Tie vlasy :D...Fifipierko vo svojom prirodzenom prostredí.

Taký zábavný fakt a zároveň poučenie na záver: 'Pamätaj, že ak sa fotíš vo výklenku, kde neskutočne fúka a ty sa nedokážeš so svojou kamarátkou dorozumieť inak, ako krikom, neznamená to, že hrad nemá aj menej veterné časti, kde ťa ľudia počujú až priveľmi dobre.' - Veronika L.,2016
Dúfam, že sa Vám tento článok aj napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam, ktoré ma v deň výletu postihli, páčil a že sa takto stretneme aj pri tom ďalšom, ktorý bude - pevne verím - už čoskoro. Zatiaľ sa majte krásne. Bye♥