Kam ma nohy ponesú #12

Stověžatá Praha. Svet utíchol. Všade navôkol sa rozlieha len sladký pokoj, po ktorom som bažila už celé dni. Hlboký nádych a výdych, kyslík ešte nikdy nechutil tak dobre. Teplota vonku konečne poklesla, Slnko sa ukrylo za mraky, odkiaľ moju tvár hladí už iba posledný pár príjemných hrejivých lúčov. Chladný vánok sa pohráva s pramienkami mojich vlasov a ja mám pocit, že ak by táto chvíľa trvala večne, dokázala by som čokoľvek. Ach kiežby bol svet neprestajne takýto. Kiežby som mohla cítiť krásu letných dní, ktorá sa vrýva do mojej pokožky na sklonku dňa, po zvyšok života, kiežby som mohla čerpať silu a nádej každým ďalším nádychom, kiežby viera v lepšie časy pretrvala naveky... Takýto nezvyčajný úvod do potuliek sme tu ešte nemali a som si vedomá toho, že sa sem najskôr ani absolútne nehodí, no moment, kedy Vás múza poriadne nakope do zadku, si nevyberáte a ja som nakoniec neskutočne rada už len za to, že sa tak po tej dlhej dobe odmlky aspoň uráčila spraviť. Udivuje ma tiež, ž...