Labyrint: Útek ( James Dashner )

Originálny názov: The Maze Runner
Séria: Labyrint
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: Yoli
Rok vydania: 2015
Väzba: Brožovaná väzba
Počet strán: 352
Hodnotenie: 3,5/5



Anotácia:

Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné, na čo si spomína, je jeho krstné meno. Nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu, ale nie je v tom sám. Keď sa dvere výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku, čo je široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia, prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie, ako sa dostať z labyrintu.

 Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi príde na Flek dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší, než sám tuší. Ale na to, aby zistil, kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.

***
No, tak v Marci mi to ani zďaleka nejde tak, ako som to mala v pláne. Každopádne som rada, že som nakoniec schopná napísať aspoň túto recenziu, ktorá bude navyše obohatená postrehmi z filmu. Tešíte sa?

 Labyrint: Útek je prvá kniha, ktorú som čítala až potom, čo som videla film. Trochu som sa obávala toho, že ma to bude nudiť, keďže som vedela čo sa bude diať a na re-reading (v tomto prípade to neberte doslova) ja veľmi nie som. No keď som si už predsa len zakúpila prvú a druhú časť a nedávno mi prišla aj tá tretia, povedala som si, že bude asi najvyšší čas pustiť sa do tejto série a na moje počudovanie, ono to išlo naozaj rýchlo. 
Film som videla 2 roky dozadu, v zime, na čo si presne spomínam, keďže to bolo v čase nástupu na novú školu, ktorá istým spôsobom Labyrint pripomínala a plačlivce tam sídlia doteraz! Preto mi zopár vecí odvtedy z hlavy vyfučalo a čo je hlavné: Kniha je vždy lepšia ako film – alebo teda, aby som to uviedla na správnu mieru, je obšírnejšia a samozrejme v istých veciach odlišná. Preto som sa rozhodla, že do recenzie primiešam aj moje postrehy na odlišnosti medzi filmom a knihou, aj keď sama netuším, aký bude konečný výsledok. Dúfajme v čo najlepší.


Opäť tu máme knihu, ktorej kapitoly majú primeranú dĺžku a tak sa Vám nimi listuje jedna radosť a preto keď sa prelistujete až k tej poslednej a zistíte že ich dokopy bolo 62 – no vlastne to až také prekvapujúce nie je. Rovnako štýl autorovho písania mi nepríde nijako náročný, práve naopak, číta sa veľmi ľahko a ani slang, ktorý je pre túto knihu snáď poznávacím znamením nie je žiadnym problémom, a na všetko nejasné dostanete skôr či neskôr vysvetlenie.
No predsa len by sa tu našlo niečo, čo mi na knihe trochu prekážalo. Autorovo až prehnané a pričasté zameriavanie sa na pocity svojich postáv, alebo teda hlavnej postavy, z ktorej pohľadu bol tento príbeh prerozprávaný. Vzhľadom na neľahkú a mätúcu situáciu neočakávam nejakého bezcitného hlupáčika, ktorý sa bude tváriť ako majster sveta. no neustále pripomínanie toho, že mu niečo opäť privodilo smútok, zlosť, či zmätok a stále dokola, začne človeku liezť na mozog a sám seba sa pýta, či náhodou nejde o bandu schizofrenikov s nesmiernou predstavivosťou v nejakom ústave. Chvála Bohu to tak nebolo, no a skôr ako sa vo mne zapne nekontrolovateľný haterský mód, opäť podotýkam, že na túto jednu maličkosť sa mi kniha naozaj páčila. Len... menej pocitov prosím.

Minho držal v ruke niekoľko párov priliehavej spodnej bielizne z lesklého bieleho materiálu.„Týmto hovoríme spodky-pobehajky. Je v nich, mhm, pohodlne.“

Dejová línia sa nijako zvlášť neodlišovala, jednoducho prišla žena a všetko sa dosr-pokazilo. Žartujem. Je jasné že Labyrint nemohol vyzerať do bodky rovnako a ani to určite nikomu nevadilo, taktiež jeho odlišné riešenie, hlavnou úlohou bolo, aby sa z neho dostali a aby ich prežilo čo najviac. A tiež to, že tam boli naše milované plačlivce. Nebyť filmu, nevedela by som si niečo tak škaredé predstaviť. Drobnosti okolo toho neboli až také trestu hodné. Jediné dve veci mi udreli do očí.
Prvou z nich bolo smútočné sérum. Celkom nechápem, prečo sa vo filme rozhodli pre jeho existenciu až s príchodom Teresi a zásoby boli obmedzené iba na dve z nich, pričom v knihe im chodili neustále, zakaždým keď si o to požiadali, keď im ho bolo treba, čím dokázali zachrániť množstvo flekárov. Tým pádom je jasné, že filmový Gally si neprešiel premenou a nemohol teda Thomasa spoznávať, čo ho robilo iba neznesiteľným debilom, nie niekym, kto by sa mu vyhrážal smrťou.

Premenou si prešiel každý, kto bol bodnutý plačlivcom, väčšinou to teda bývali bežci, ktorí sa každý deň nachádzali v Labyrinte aby odhalili jeho riešenie. Ak teda k tomuto bodnutiu došlo, bolo im podané smútočné sérum a oni nemuseli byť vyhnaní z Fleku, ako tomu bolo vo filme. Zároveň názov premena je odvádzaný od toho, že každý šrac, ktorý si týmto prešiel, nadobudol časť zo spomienok.

Druhou, pre mňa do oči bijúcou odlišnosťou boli postavy. Tu teda prichádza asi najvýraznejší rozdiel medzi knihou a filmom minimálne pre mňa. Akoby to ani neboli tí istí ľudia a priznávam sa, že filmoví šraci mi prirástli k srdcu asi trošku viac, s výnimkou Newta a Chuckiho, tí sú 'obľúbiteľní' (je to vôbec slovo, snáď sa chápeme) za každých okolností. Jednoducho boli odvážnejší, silnejší, v prípade Albyho o milión percent priateľskejší a hlavne ste teda nemuseli v kuse počúvať o tých emóciách. Dokonca aj Gally, ako som už vyššie spomenula, bol debil, ale iba príležitostne.
Aj keď trčali na prekliatom Fleku už vyše 2 rokov, dokázali si užívať život a neklesať na duchu a nováčikov privítali s radosťou (že si môžu z niekoho aspoň na chvíľu robiť žarty). Alby nemal problém ukázať Thomasovi všetko do posledného detailu zatiaľ o v knihe sa išiel udusiť nechuťou tejto povinnosti a radšej to vždy buď odložil alebo tým poveril niekoho iného - tým myslím Chucka.
Tiež mi vo filme chýba tá záhadná telepatia medzi Thomasom a Teresou, aj keď to v konečnom dôsledku možno nebude až také podstatné, keď sa to rozhodli vynechať. Za ten čas som si už samozrejme stihla prečítať aj nejaké spoilery, alebo sa samozrejme našli milí ľudia, ktorým to :„ups, vykĺzlo“ a tak to radšej nebudem rozoberať ďalej a nechám si to do druhej recenzie.

Fajn, takže to by bolo k tomuto článku asi všetko. Priznávam sa, že po tejto dlhšej odmlke bolo pre mňa trošku ťažké sa do písania opäť dostať, čo je možno aj vidno, no snáď to nie je až také zlé ako sa mi zdá. Pevne verím, že ďalší článok tu bude možno aj do konca tohto týždňa. Totižto už mesiac plánujem Unboxing, lenže keď to naše Slovensko je ako čierna diera a veci, ktoré si objednáte zo zahraničia sem bohužiaľ neprídu, alebo teda prídu - no vyjdu na opačnom konci niekde na Severnom póle. Každopádne, budem rada za každý komentár / like ..vlastne úplne postačí aj to, ak sa dočítate až na koniec a zavítate aj nabudúce. Vidíme sa pri ďalšom príspevku. Bye♥

Komentáre

  1. Ále, vôbec to nebolo zlé...nesklamala si a recenzia sa mi vážne páčila :)) Aspoň viem, čo ma čaká, i keď si film už tak veľmi nepamätám :D No, uvidím, čo poviem na knihu ja a ako na mňa zapôsobí...už som ju začala minule čítať, ale akosi som dala prednosť úplne inému žánru a tak sa Labyrint opäť ocitol na poličke. Ale určite sa k nemu vrátim, no kedy, tak to je vo hviezdach...:D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To si ma potešila. :) Že si nepamätáš film je len dobré, aj keď som si istá, že veľa vecí sa Ti vybaví už len počas čítania. :D Každopádne, myslím že má niečo do seba a dokáže upútať, aj keby si si z neho pamätala úplne všetko. Dúfam teda, že to tak bude aj v tvojom prípade...keď sa k tomu napokon dostaneš. :D

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Vopred veľmi pekne ďakujem za každý jeden komentár. :)