Random Talk #13

Thinking out loud

Vždy som mávala obrovský strach z búrok. Bolo to tak už odjakživa. Jedna z nemenných čŕt mojej osobnosti, aspoň to som si dočasu myslela. 
S týmto neutíchajúcim rešpektom voči samotnej Matke prírode, prameniacim z prapôvodných hĺbok mojej podstaty, som sa už narodila, brala som ho ako súčasť môjho každodenného bytia. No búrky? Tie boli niečím iným, nezávislým. Element, ktorý v mojej mysli tvoril samostatnú kapitolu. Škatuľku, v ktorej sa rešpekt menil na rýdzi des. Akonáhle sa na horizonte zjavili prvé náznaky blížiacej sa pohromy a vzduch sa začal nabíjať statickou elektrinou, v hlave sa mi rozozvučal poplašný zvon. Svet sa pomaly zohýnal pod ťarchou oblakov, pod ich velením sa menil na čosi temné, neúprosné, bezkompromisné.... Jediným riešením bol ústup. 
Kedy sa to všetko zmenilo? V ktorom momente, základná zložka poháňajúca toto šialenstvo, zinačila svoj charakter? Pretože aj napriek tomu, že vo mne rešpekt stále pretrváva, už to nie je strach, čo ho poháňa vpred. Číra hrôza sa preformovala v čosi čisté, úprimné, mierne. A ja sa preto pýtam... 
Čo dodáva mojej duši tak nesmierny pokoj, že aj dotieravé myšlienky zrazu utíchli a pobrali sa na ústup? Je to zvuk dažďových kvapiek, ktoré svojim vlažným dotykom pohládzajú lístia stromov či napájajú smädné ústa rodnej hrudy alebo ladné krivky elektrického výboja kĺzajúce naprieč tmavou oblohou? Je to ticho, ktoré nastane vždy pred jej začiatkom alebo nádej či viera v to, že keď to všetko napokon pomienie, na jej konci opäť uvidíme dúhu? 
A tak tu teda sedím, s dekou omotanou okolo pliec, kolenami pritískajúcimi k hrudi a hlavou vyvrátenou k nebesám v nemom úžase pozorujúc toto prírodné divadlo. Nepremýšľam. Hlavu mám čistú a aspoň na tento malý, prchavý moment viem, kde je moje miesto.

***

Začať písať úvod do ktoréhokoľvek článku, či už sa jedná o recenziu alebo naopak o niektorý z mojich rubrík, je pre mňa vždy tou najťažšou výzvou zo všetkých. Mojou hlavou sa naraz premelie toľko rôznych verzií, až mám niekedy pocit, že pod ich váhou exploduje a napokon nevyberiem ani len jednu z toho kvanta. Samozrejme tento Random Talk nie je výnimkou a práve pri ňom sa mi vyplnila spomínaná posledná možnosť. Nie, hlava mi neexplodovala, práve naopak, vďaka tomuto náhlemu ochladeniu začala opäť normálne fungovať! Čo sa však stalo je to, že som z celodňového premýšľania nad tým, akým smerom sa uberať a o čom písať, nakoniec skončila pri úplne inom závere, úplne inej kompozícii článku a tak je viac ako možné, že tu v blízkej dobe ešte jeden z tejto rubriky zazriete. Nuž a o čom som sa teda napokon rozhodla zamýšľať? Let me tell you another story.

 Včera večer sa do našej malej dedinky prihnala búrka, ktorá so sebou priniesla okrem prudkého poklesu teploty aj dlho očakávaný dážď. Myslím, že ma takáto zmena počasia počas letných dní ešte nikdy nepotešila väčšmi, ako práve minulú noc. Ak ste si pozorne prečítali ‘prológ‘, musí Vám byť viac než jasné, že táto ‘búrka mysle‘ ňou doslova aj bola, pochádza z jej jadra. Múza dokonale pretransformovala dunivé hromobitie na jemnú melódiu, usmerňujúcu tok mojich myšlienok a kĺzavé pohyby pera na papieri, tvoriac tak druhý príbeh života. Ten, ktorý sa stal úvodom tohto článku.
 Tento rok je plný nečakaných momentov, ktoré vo mne vyvolávajú rovnako nečakaný príval kreativity, pričom len málokedy sa mi tieto vrtošivé myšlienky podarí aj zachytiť. Nie vždy mám totižto pri sebe, alebo aspoň poblíž seba, pero s papierom čo znamená, že mi často krát iba prešmyknú pomedzi prsty, zanechávajúc iba nejasnú šmuhu na pozadí môjho vedomia. No tentokrát stálo šťastie na mojej strane.
Vykročila som na studenú dlážku balkóna za účelom pokochať sa pohľadom na prenádhernú Lunu v plnej šate, nasať trocha čerstvého vzduchu, prekysliť ním mozog a popremýšľať o tom, kam sa budem v tomto článku uberať, o čom všetkom Vám chcem porozprávať keď v tom... Periférnym pohľadom po mojej pravej strane som uzrela nejaký záblesk. Náhly a jasný a keď som za ním prudko otočila hlavou, moje oči po dlhej dobe znova uzreli padajúcu hviezdu. Jeden z prekrásnych zázrakov nášho univerza, ktorým nás raz za čas obdarúva. Ach...čo k tomu viac dodať, slová sú zbytočné. Iste si to viete predstaviť. Verím že nie som jediná, ktorá sa (za posledné 3 roky) zakaždým v určitý augustový deň vyberie spolu s priateľmi na lúku uprostred lesa, aby mohla v kľude pozorovať celý meteorický roj – perzeidy (12.-13.8). Neviem čím si naša ľudská rasa vyslúžila toľké privilégium, naozaj. No už len tá samotná jediná hviezdička, ktorú som včera videla presvišťať naprieč nočnou oblohou, vo mne pozdvihla takú vlnu motivácie, kreativity, eufórie a všetkého dobrého, čo sa vo mne dá nájsť, až som pookriala. Na ten pramalý moment som bola najšťastnejším človekom kráčajúcim po tejto Zemi. A ten moment zmenil aj to, kam sa chcem v tomto článku nakoniec uberať. Naozaj dúfam, že Vám nepríde pridlhý, sentimentálny či príliš nudný a bez pointy, keďže práve články z tejto rubriky predstavujú moje najbežnejšie myšlienkové pochody, moje Ja.

 Zamýšľala som sa totižto nad tým, aké zdroje motivácie slúžia mne osobne najlepšie. Čo ma dokáže poriadne nakopnúť. Tí, ktorí na tento blog chodíte pravidelne isto viete, že som v poslednej dobe nemala práve najlepšie obdobie. Najprv nebolo času ani chuti kvôli škole a štátniciam a keď sa ten čas napokon našiel, všetká motivácia, nápady, myšlienky či šťastie z tvorby bolo fuč. Jednoducho sa vyparilo. Posledný polrok zo mňa vyšťavil aj to posledné a ja som sa veľmi dlho nevedela nájsť. Nevedela som znovuobjaviť chuť do tvorenia a tieto horúčavy tomu ani len trochu nepomáhali. Cítila som sa hrozne, neproduktívne a pomýšľala na to, že táto prokrastinácia snáď už asi nikdy neskončí. Akoby aj mohla, keď ma koncom Augusta čakajú ďalšie prevratné zmeny a ja sa ani počas týchto mesiacov kľudu a oddychu neviem nakopnúť? No potom prišiel prvý impulz, ktorý ste si mohli prečítať v najnovších potulkách. Bolo to pár dni potom, ako nás opustil a do rockového neba odišiel Chester Benington, spevák z mojej najmilovanejšej skupiny, ktorá formovala nielen môj hudobný vkus, ale aj moju osobnosť ako takú, počas celého dospievania a robí tak aj naďalej. Posedávala som vonku, vychutnávala si západ Slnka a v pozadí mi vyhrávalo Road to Revolution. Cítila som, ako ma aj napriek žiaľu naplnila akási podivná spokojnosť. Akosi nevedomky som si vzala notebook do náručia a moje prsty začali vyklepkávať tichú melódiu z ktorej vznikol prvý krátky úryvok zo života.

 Celý život žijem v presvedčení, že tie najjednoduchšie veci sú tie najkrajšie. Spomínaný západ či východ Slnka, hviezdy na nebi, pohľad na mesiac nech už je v ktorejkoľvek fáze, úsmev na tvári najbližších. Pokoj na sklonku dňa, melódia srdca, nielen toho môjho, ale všetkých navôkol. Jednoduché, bežné veci, ktoré mnohí z nás považujú za samozrejmosť je to, čo ma v mnohom nesmierne inšpiruje. Už len samotný fakt že som stále tu, môžem tvoriť a niečo po sebe zanechať. Niečo, čo je po mne dokonca niekto ochotný aj prečítať. Skutočné požehnanie tento blog a Vy, moji čitatelia. Až teraz si plne uvedomujem, že tou základnou, hlavnou zložkou motiváciou ste v prvom rade práve vy! Každý jeden z Vás. To Vy ma ženiete vpred, vy ste pohonnou látkou mojej kreativity a Vy dávate tomuto všetkému zmysel. Som za to nesmierne vďačná. Jediné čo mi akosi nejde do hlavy je to, ako som to mohla tak dlhú dobu prehliadať?

Každopádne, som veľmi rada, že sa v mojej makovičke mnoho veci vyjasnilo a ja vďaka tomu môžem pokračovať v mojej tvorbe, či v mojom živote vo všeobecnosti, ďalej a vďaka tomuto článku možno trochu podnietiť aj niektorých z Vás. Ak teda prechádzate nejakou krízou (čitateľskou, písateľskou, životnou), moje odporúčanie znie následovne:
 Skúste sa sústrediť na malé veci, ktoré by dokonca niekto možno nazval aj nepodstatnými. Najmenšie, najvšednejšie súčasti každodenného života, ktoré beriete ako samozrejmosť. Zamyslite sa nad Vašou veľkosťou vo vesmíre, nad veľkosťou Vašich problémov a ja Vám garantujem, že sa dvere, doposiaľ zamknuté, otvoria doposiaľ. Objavujte zákutia nepoznaného, pravú podstatu života. A v neposlednom rade si nikdy nedajte zobrať to, čo Vám v živote prináša najväčšiu radosť. Usmievajte sa. Dýchajte zhlboka. Buďte.