My ostatní tu len tak žijeme (Patrick Ness)

Originálny názov: The Rest Of Us Just Live Here

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2016

Väzba: Pevná s prebalom

Počet strán: 288

Hodnotenie: 2,5/5

Anotácia:

Čo ak nepatríš medzi vyvolených? Čo ak nemáš za úlohu bojovať s nemŕtvymi, alebo s duchmi požierajúcimi duše, alebo s čímkoľvek, čo má na svedomí neznáme modré svetlo a všetkých mŕtvych nezávislákov?
 Možno si aj ty presne ako Mikey, ktorý chce len zmaturovať, ísť na maturitný ples a konečne nabrať odvahu a pozvať dievča na rande, skôr ako niekomu zasa napadne vyhodiť ich školu do vzduchu. Pretože niekedy sú proste aj dôležitejšie problémy ako tohtotýždňový koniec sveta. Dokonca aj vtedy, ak Mikeyho najlepšieho kamoša pokladajú všetky mačky z okolia za svojho boha.

 Patrick Ness nám vo svojom novom románe pripomína, že na svete existuje mnoho druhov výnimočnosti, a v každom z nás sa skrýva niečo mimoriadne.

***

Ľudia mi vraveli, že táto kniha a kniha Sedem minút po polnoci nemajú ale vôbec nič spoločné. Že ide o dve úplne odlišné diela aj napriek tomu, že sú písané rovnakým autorom. No keďže nešlo o moju prvotinu čo sa Nessa týka, moja dôvera bola neoblomná a dokonca ani nízke hodnotenia od iných recenzentov ma neodradzovali. A tak som sa teda do tejto knihy pustila – verte mi, že to nebolo len kvôli tej úžasnej, v tme žiariacej, obálke – a po pár stranách zistila, že je predsa len odlišná, a to nie len od jej predchodcu, ale úplne od všetkých kníh, ktoré som doposiaľ mala tú česť držať v rukách. A či sa táto jedinečnosť autorovi vyplatila? Nuž...aj napriek tomu, ako pozitívne Vám moje slova mohli doteraz znieť, odpoveď je NIE. No pekne po poriadku.

 V prvom rade veľká pochvala Slovartu za to, že dokázali stvoriť tak prekrásnu obálku, ako má táto kniha. A táto moja chvála sa netýka iba svetielkujucého prebalu, čo je ozaj novinkou, hovorím aj o pevnej väzbe, ktorá je síce jednoduchá, tvorená iba z čiernej a modrej farby, ktorú okrem iného zdobí už iba malý zlatý jelenček v jej pravom dolnom rohu, no práve táto jej jednoduchosť ju robí nesmierne krásnou. Bohužiaľ tu moja chvála aj končí, pretože nakoniec nezáleží na tom, aká krásna je kniha zvonku, jej vnútro zaváži oveľa viac.

 Od začiatku som si sľubovala niečo veľkolepé. Kniha mala úžasný námet, s ktorým som sa doteraz nestretla, takže potencionálu, s ktorým sa autor v tomto prípade mohol vyhrať, bolo nespočetne. A tak som otáčala stránku za stránkou, s očakávaním niečoho úžasného, čo by mi mohlo otvoriť úplne nové cesty chápania tohto sveta. Napokon, aj ja som len tá druhá, ktorá si na tejto Zemi spokojne nažíva a musí si vystačiť s obyčajnými schopnosťami, aby sa životom mohla prebojovať ďalej.... No tak rýchlo ako moje očakávanie narástlo, tak aj pohaslo a keď som napokon zistila, že je polovica knihy už dávno za mnou a ja som sa stále k ničomu nedopracovala, mala som naozaj sto chutí knihu odložiť a venovať sa niečomu inému, ako napríklad sledovaniu seriálu Flash, čomu bolo mnohokrát naozaj ťažké odolať.

 Knihu ako takú tvorí celkom dvadsaťjeden kapitol, pričom každá z nich pozostáva akoby z dvoch častí. Na začiatku nás vždy čaká úryvok, v ktorom nám autor v krátkosti prezradí, ako sa vyvíja daná situácia vo svete ‚vyvolených‘ – tzv. nezávislákov a ak mám byť úprimná, práve tieto časti ma na tom všetkom bavili najviac. Potom sa však opäť ocitáme vo svete obyčajných teenagerov, ktorých najväčším problémom je blížiaca sa maturita, ich otravní rodičia a neopätovaná láska. Celý tento priebeh nažívania týchto dvoch skupín v rovnakom časopriestore nám približuje Mikey, čím sa vlastne dostávame k našim drahým postavám, bez ktorých by tento príbeh nemohol existovať (teda, ako sa to vezme...no nič).
Dokopy ich tu teda máme štyroch. Mikey (Michael) a Mel (Melinda) sú súrodenci, ktorých otec je alkoholik a matka senátorka uchádzajúca sa o miesto kongresmana, čo výrazne zasahuje do života všetkých navôkol a spôsobuje to nemalé škody. Okrem iného tu máme ešte Meredith, ich najmladšiu sestričku, ktorej psychické zdravie ako jediné aj napriek maminej kandidatúre a obrovskému tlaku zo strany médií ostáva nepoznačené a preto sa stáva nádejným géniom tejto rodiny, do ktorého matka vkladá nemalé úsilie. Ako ďalšiu tu máme Hennu, Mikeyho neopätovanú lásku, ktorá pretrváva už nejaký ten Piatok a štvrtým v poradí je Jared, Mikeyho najlepší priateľ, ktorý ako jediný mal to šťastie mať v rodokmeni boha, čo do istej miery ovplyvňuje samozrejme aj jeho samotného.
 Čo sa týka ich podrobnejšieho opisu, myslím, že za zmienku stojí akurát tak náš rozprávač, ktorého meno som v predchádzajúcom odseku spomenula asi ‚milión krát‘. Áno, je ním Michael. Vďaka nemu sa dozvedáme, že aj keď sa práve schyľuje ku koncu sveta, je to nič v porovnaní s hurikánom, ktorý sa práve preháňa našou mysľou a neraz nás tým doháňa k číremu šialenstvu, na ktoré niekedy nestačíme iba my. Pretože naša myseľ predstavuje to najväčšie tajomstvo. Je niečo, s čím je naozaj neľahké bojovať, ak raz dôjde aj na to a vtedy je úplne jedno čo sa deje okolo nás. A to je tá pravá podstata, na ktorú sa autor síce snažil poukázať, no v mojom prípade to veľký úspech nezožalo.

„Nie každý musí byť vyvolený. Nie každý musí zachrániť svet. Väčšina ľudí by mala žiť najlepšie, ako vie, robiť to, čo je dobré pre nich, nájsť si dobrých priateľov, snažiť sa o lepší život a prejavovať iným lásku, akú si zaslúžia. To všetko s vedomím, že svet nedáva zmysel, ale napriek tomu treba nájsť spôsob, ako byť šťastný.“

Knihu som síce mala prečítanú behom troch dní, no ak by nebolo mojej silnej vôle a cieľa prečítať 100 strán za deň, myslím, že by som ju mala rozčítanú doteraz. Napísala som to predtým a napíšem to ešte raz, podstata knihy je naozaj nádherná a pravdivá, bohužiaľ, jej 'zhmotnenie' v podobe tejto knihy už nie tak veľmi. Čítanie nebolo vyslovene nudné, no celé mi to prišlo nedotiahnuté, čo bolo naozaj veľkým sklamaním. 2,5 hviezdičky dávam akurát za kapitolu číslo 16, na ktorú by sa mala kniha aj premenovať. Tá ako jediná dokázala pritiahnuť moju pozornosť natoľko, že som dokázala nad zvyškom prižmúriť oko.

Je mi naozaj ľúto, že po dlhom čase musím opäť napísať takúto negatívnu recenziu, no ak mám byť úprimná a vyjadriť SVOJ názor, inak to nejde. Každopádne sa týmto nenechajte odradiť, ak máte v pláne venovať jej chvíľku svojho času niekedy v blízkej budúcnosti - aj v tomto prípade platí staré známe: „Sto ľudí, sto chutí.“
Budem veľmi rada, ak mi dolu v komentároch zanecháte Váš názor na tento nezvyčajný príbeh, či už ste ho čítali alebo sa ešte len chystáte. Naozaj ma to zaujíma.
Ďakujem, ak ste sa dočítali až sem. Prajem Vám krásny zvyšok dňa. Vidíme sa pri ďalšom článku. Bye♥