Kam ma nohy ponesú #15


Tam, kam vedú všetky cesty.

Mnohí z nás už od mala túžia po tom, že raz precestujú celý svet. Zo severu na juh alebo zo západu na východ, na tom nezáleží. Obrovské sny o tom, že raz navštívia miesta, ktorými ročne prehrmí tisícka turistov, či naopak nepoznané zákutia, kam zablúdi iba zopár odvážlivcov túžiacich po nepoznanom, sa jeden po druhom pomaličky menia v realitu.
Ten pocit, keď po prvýkrát vkročíte medzi spenené vlny mora a pred Vami sa rozprestiera jeho nekonečný horizont. Ten pocit, keď sa po namáhavom týždni konečne ocitnete medzi nespútanými strminami hôr, obklopení prírodou a v tom dokonalom tichu pľúcami nasávate čistý vzduch tak nenásytne, až Vás z toho bolí celý hrudník. Ten pocit, keď sa iba tak bezcieľne potulujete uličkami starobylého mesta, starého stovky, ba možno tisícky rokov, stratení v myšlienkach, obdivujúc, čoho všetkého je človek schopný. Každý si príde na svoje. Koniec koncov, svet je veľký a vždy je z čoho vyberať. A teda nech už je to ktorákoľvek z možností, svoj účel to splní. Duša si aspoň na chvíľku odpočinie od nekonečného stresu a povinností, srdce výska od radosti a človek nadobúda pocit zadosťučinenia. No čo je najdôležitejšie, objavuje pritom samého seba. Cestovanie je ten najlepší spôsob, ako nahliadnuť do svojho vnútra, ako možno pochopiť naše túžby. Objavovaním sveta zároveň objavujete aj samých seba. Nuž a na takúto cestu poznávania som sa tento rok vydala aj ja. Ako to nakoniec dopadlo sa dozviete v nasledujúcich riadkoch. Enjoy.😊
Cestovanie je veda, ktorá človeka dovedie k sebe samému.“ (Albert Camus)
Bazilika sv. Petra


Kupola Baziliky sv. Petra
„Chápal však čosi veľmi dôležité: rozhodnutia sú iba začiatkom niečoho. V skutočnosti len čo sa človek pre niečo rozhodne, ponorí sa do mocného prúdu a ten prúd ho unáša na miesta, o ktorých ani nesníval vo chvíli, keď sa rozhodoval.“ (Alchymista - Paulo Coelho)

Tento spontánny výlet do srdca Talianska sa uskutočnil ešte začiatkom mesiaca apríl. Áno, dobre vidíte. Zhotovovanie tohto článku bolo sprevádzané toľkými nezhodami, až to spôsobilo jeho takmer 7-mesačný odklad. Nuže, aj to sa občas stáva, najmä vtedy, keď ste náročný a Váš predchádzajúci článok z rubriky nastavil laťku do závratných výšin. Počiatočné rozpaky však nakoniec vystriedalo odhodlanie spraviť z ničoho niečo a tak som teda tu. Ťukám do klávesnice a premýšľam nad tým, ako to všetko zhrnúť tak, aby to bolo stručné, výstižné a dávalo to zmysel. Neľahká úloha, no nie nesplniteľná, však? Tak teda späť k veci.


Ako som už spomínala, tento výlet bol rozhodnutím zo dňa na deň. Nestáva sa totiž často, že sa Vaša dovolenka čírou náhodou zhoduje s dovolenkou Vašej kamarátky a preto to vlastne za náhodu ani nepovažujem. Takto by sme to všetko nedokázali ani  len naplánovať. Božia prozreteľnosť. Letenky sme si zarezervovali krátko pred polnocou. Výber destinácie bol rovnako spontánny, ako celý tento nápad. Španielsko? Taliansko? Kam nás len prst na mape zavedie. A tak padlo konečné rozhodnutie. Napokon zvíťazil Rím. Nekonečné vybavovačky a s tým spojená cestovná horúčka teda mohli začať.😅


Panteón
***
Španielske schody


Viete, nikdy som necítila túžbu objavovať svet za hranicami tohto sveta, pretože tento svet sa mi zdal pre mňa dosť veľký a krásny.“ (Podstata všetkých vecí - Elizabeth Gilbert)
Cestovanie na vlastnú päsť má svoje výhody aj nevýhody. Nemusíte sa nikomu prispôsobovať, denný harmonogram si plánujete podľa vlastných potrieb a záujmov, máte voľnú ruku absolútne vo všetkom a navyše aj ušetríte. Avšak táto voľnosť môže byť pre niektorých jedincov doslova ohlušujúca a povinnosti s ňou spojené devastujúce. Najmä ak ste zvyknutí využívať služby cestovných kancelárií. V tomto prípade sa môžete spoliehať jedine tak na seba, prípadne kamaráta, ktorého máte poruke. A možno ešte tak našu ambasádu, no pevne verím, že nikto z nás sa nikdy nedostane do takej kaše, aby potreboval ich pomoc.😅 Avšak tlak povinností v konečnom dôsledku dolieha aj na Vaše plecia a teda výlet samotný už nie je iba zábava sem, zábava tam. A to hlavne v prípade, že ste sa na niečo podobné dali po prvý krát vo Vašom živote.
Predstavte si dve dievčatá, samé uprostred obrovskej autobusovo-vlakovej stanice (ktorá už nemohla byť viac mätúca - to slovo sa ešte párkrát v tomto článku objaví), zmorené po celodennom cestovaní, uprostred davu cudzích ľudí valiacich sa z každej strany, o 7-mej večer, kedy mesto už dávno zahalil tmavý závoj noci, hľadajúce svoj 'bezpečný prístrešok'. Nielenže nám taxikár oznámil, že ulica, na ktorej sme mali byť ubytované, vraj v Ríme nie je, ešte sa k tomu spustil aj hrozný lejak...Scéna ako vystrihnutá z hororu - Teba pre mňa ako introverta, perfekcionistu a prvotriedneho stressmena určite áno. O to viac, že až do tej chvíle išlo všetko úplne hladko a bez najmenších starostí. Avšak každý problém má riešenie a v dave ľudí neochotných pomôcť sa vždy nájde niekto, kto Vám tú ruku podá a postaví Vás späť na nohy - týmto sa teda z celého srdca chcem poďakovať ujovi, ktorý bol natoľko láskavý, že nám tú správnu cestu nielen že vedel, ale aj chcel a ukázal a svojim spôsobom nás tak šťastne dopravil do nášho dočasného domova.💓



***

Anglikánsky kostol
Cestovanie nie je nikdy otázkou peňazí, ale odvahy.“ (Paulo Coelho)

Teplá šálka čaju a spánok sa už postarali o zvyšok. Na druhý deň sme sa prebudili do krásneho slnečného rána, po daždi už nebolo ani chýru. A zatiaľ čo na Slovensku počasie nápadne pripomínalo to, čo za oknom väčšina z nás vidí práve teraz, my sme sa po uliciach promenádovali iba v ľahkých svetroch a koženkách. Novonadobudnutá chuť objavovať na seba teda nenechala dlho čakať a verte mi keď poviem, že toho naozaj nebolo málo.
Dva dni vyhradené pre toto Večné mesto, ktoré históriou priam dýcha a jedna pamiatka sa doslova lepí na ďalšiu, je žalostne málo. Človek, ktorý sa vyžíva v jedle ako takom a obzvlášť v zahraničných kuchyniach by nad nami iba nesúhlasne krútil hlavou, pretože na obed sme sa vybrali iba raz a aj to v neskorých popoludňajších hodinách v snahe do seba narýchlo niečo hodiť (avšak nepopieram, že tie lasagne boli chutné). Čo sa večere týka, tá pre nás predstavovala iba obyčajný fast food, ktorý sa dá poľahky nájsť na každom rohu aj tu u nás.😇Ak ste teda čakali môj názor na taliansku kuchyňu, sklamem Vás. Pizzu som videla iba z diaľky a čo sa veže týka, tak tú som bohužiaľ nevidela vôbec.😀 Každopádne, na úkor našich hladných žalúdkov sa nám toho za tú krátku dobu naozaj podarilo prejsť a vidieť hotové kvantum. Od Collossea po Baziliku svätého Petra, cez Sixtínsku kaplnku Vatikánske múzeá, až po rôzne iné katedrály, kostoly, námestia....Všetko, čo sa Vám pri slove Rím vybaví.
No aj napriek spomínanej kráse, ktorou človeku vyrazí dych a poľahky ho tak opantá, Rím stále nedokázal svojou jedinečnosťou poraziť Prahu. Chýbalo mu to špecifické čosi, čo mi v stovežatom meste nikdy nechýbalo. Ťažko to popísať. Som človek, ktorý v každom smere uprednostní prírodu pred betónovou džungľou, no aj napriek tomu sa neraz vydáva na cesty do rôznych metropol v snahe spoznávať nové kultúry, obdivovať históriu a prácu človeka s tým spojenú, či načerpať čosi z energie, ktorou dané mesto vyžaruje. Nuž a Praha? Aj napriek tomu, že jej nič zo spomínaného nechýba, ako hlavná metropola mi nikdy neprišla. I navzdory faktu, že ňou jednoznačne je. Preplnené uličky, stovky turistov zapĺňajúce každučký štvorcový meter, neutíchajúce sirény (a ďalšie charakteristické črty veľkomiest) hovoria samé za seba. A možno je to iba tým, že mi nápadne pripomína domov. Ktovie...Zrejme v tom mám ozajstný zmätok.😇



***
Piazza San Pietro

Sixtínska kaplnka

„Poznáš tie obrovské zrútené pamiatky, ako sú v Ríme a Atenách? Tie antické chrámy, ktoré kedysi boli múrmi? Tak Himaláje sú ako originálny chrám. Ako môcť ho vidieť úplne celý po tom, čo si celý život videl len ruiny.“ (Osem hôr - Paolo Cognetti)

Celý tento výlet sa vlastne niesol v podobnom duchu, ako článok samotný a moje pocity z neho a jeho tvorby. Zmes akéhosi očarenia a znechutenia zároveň. Jednu minútu úplná pohoda a vzápätí stres a nekonečná úzkosť. Čo viac povedať. Práve som zhrnula seba samú v dvoch vetách.😅 Popravde, neviem či sa smiať alebo plakať. Možno obe zároveň, to by sedelo, no späť k téme. Keďže tento predchádzajúci výlev mohol znieť trošku mätúco, rada by som upresnila následovné. Absolútne neľutujem, že som sa na niečo také odhodlala. Za tie 4 dni som sa totiž naučila viac, ako za celý svoj život. Komfortná zóna ma už viac nedusila v svojom zovretí. Nechala som za sebou všetko, čo doposiaľ predstavovalo to známe, bezpečné a vydala sa v ústrety nepoznanému.  Nedokážem zrátať na prstoch jednej ruky, koľko vecí som robila po prvý krát v živote. Bol to podobný pocit, ako keď sa učíte plávať. Určite poznáte tie drsnejšie metódy, kedy Vás jednoducho hodia do vody a nechajú napospas osudu. Buď začnete šermovať končatinami hlava nehlava, v snahe udržať sa nad vodou, alebo uznáte porážku, zatiaľ čo pomaly klesáte na dno.
Nikdy by som si nebola myslela, že v sebe dokážem nájsť ducha bojovníka. Že dokážem zatnúť zuby a prekonať samú seba. Vzhľadom na moju povahu a na fakt, že zo spomínaného príkladu som bola práve ten druhý typ a plávať som sa naučila až na strednej, to bolo naozaj nepravdepodobné.😁 Avšak túžba vidieť to všetko na vlastné oči prevážila. A poviem Vám, ten pocit zadosťučinenia, keď sme zdravé docestovali nielen tam, ale aj späť, s množstvom nových spomienok a zážitkov....Slovo bohatstvo nadobudlo nový rozmer.


Bazilika sv. Petra





Komentáre

  1. Neviem ani slovami opísať, aký je to úžasný pocit opäť si prečítať od teba článok 😍...a k tomu je to aj pastva pre oči, pretože tie fotky sú nádherné! ♥😊♥ Joj, to musím ukázať sestre, bude nadšená! Keďže teraz študuje za prekladateľku angličtiny+taliančiny, tak o Taliansku stále básni a neustále ma nahovára na to, aby sme tam šli 😄. Len u mňa je to presne ako v citáte od Coelha – cestovanie nie je vec peňazí, ale odvahy...a ja ju naozaj nemám . Veď ma poznáš 😅. Ale keď sa dívam na tie krásne fotky a čítam si tvoje riadky, z ktorých cítiť aj napätie, miestami strach, ktorý si prežívala, no zároveň aj hrdosť a obrovskú radosť z prekonania vlastných hraníc, tak si hovorím, že jednoducho tú svoju komfortnú zónu musím konečne opustiť aj ja – život mi preteká pomedzi prsty – tragédia! 😪
    Mňa si veľmi inšpirovala 😊, viac článočkov od teba, prosím! 🙏 Ja ti to stále hovorím, ty vieš úžasne písať❤, nádherne fotiť❤ – kiežby ťa to napĺňalo ešte dlho – predlho...nekonečno! ❤
    Maj sa mi krásne a teším sa na nové články❤❤❤...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mony, ďakujem Ti z celého srdca za tieto krásne, povzbudivé slová.♥ Naozaj si to neskutočne vážim, ani si nevieš predstaviť. :)
      Pevne verím, že jedného dňa v sebe tú odvahu nájdeš aj ty, kufre pobalíš a jednoducho vykročíš dobrodružstvu v ústrety. Ono to vážne stojí za to. Celý ten balíček pocitov a zážitkov, ktorý pri cestovaní obdržíš. Každopádne sa za to určite 'netrestaj', sú ľudia a ľudia. Niektorí by doma neobsedeli ani minútu a iní zase odtiaľ najradšej nevystrčia ani len pätu, ak nemusia. Ja som niečo medzitým.:D No ak sa Ti predsa len naskytne príležitosť a spolu so sestrou budete môcť niekam vycestovať spoločne, určite neváhaj.:)
      Pevne verím, že do konca roka Ťa ešte nejakým článkom poteším.♥ Keď už pre nič iné. tak pre Tvoju radosť sa to naozaj oplatí.♥ ĎAKUJEM ešte raz.

      Odstrániť
  2. Taliansko je moja obľúbena destinacia. V ramci dovoleniek som tam uz bola... 5x. Aj ked áno, s cestovkami lebo poviem pravdu, na cestovanke na blint nemam odvahu 😂😂 ale raz ked budem velka vezmem deti pod pazuchu a pojdem kam ma nohy povedu 😊😉.
    V Rime sme boli na našej prvej dovolenke s chlapom samozrejme so sprievodkynou a bol to skôr beh na dlhe trate lebo 8.hodin je málo na to aby nam ukazala to najdolezitejsie. Ale za to nám veľa povykladala čo je plus lebo pikosky z historie to je naše. Milion fotiek na 36 obrazkovy film, krásne romanticke zabery od Fontany di Trevi a výsledok??? Zle zalozeny film a tak z Rima máme tri fotky spod Kolosea. Pevne verim ze to mesto ešte navstivim lebo je tam toho čo vidieť a ešte mi chyba Sixtinska kaplnka s Michalangelovou nadpozemsky neopisatelnou malbou. Ale určite tam nepojdeme v lete, to bol masaker. Ten váš april je lepšia voľba. Samozrejme, treba sa obrnit pevnymi nervami lebo miliarda turistov. Ale to k tomu patrí je to predsa len je to mesto z ktoreho dycha história.
    Apropo, pizza bola najlepšia na juhu Talianska pri Neapole, kde toto ich narodne jedlo vzniklo. Nikdy som nejedla lepsiu pizzu. A co sa tyka vyletov nielen Rim je nadherny. Silnu energiu ma aj Toskanko - Florencia, Piza a Cinque Terra kde je úžasný pokoj, Benatky a samozrejme sopka Vezuv a Pompeje. Tieto miesta uz nabzdy zostanu v mojom srdci. A pevne verim ze este stihnem uvidiet aj ostatne mestá.
    Nádherne fotografie z tvojho ttipu mi pripomenuli miesta, kde sme sa pred 16 rokmi tulali s chlapom a hned by som sla zas.
    Opäť raz krásny článok z tvojho "pera" a teším sa uz teraz na dalsie tvoje inspirujuce dumky 😊

    OdpovedaťOdstrániť
  3. 5x? No páni, tak to ste pochodili riadny kus, v tichosti závidím (ale iba v dobrom). Ono, ako som písala vyššie, všetko má svoje výhody aj nevýhody. :) Ak cestuješ s cestovkou, nemusíš sa o nič starať, všetko je dopredu naplánované a Tvoj sprievodca (ak je nejaký k dispo.) hovorí Tvojim rodným jazykom. My sme mali výklad v angličtine, pričom som sa niečo z toho snažila tlmočiť aj kamarátke a tak sme z toho napokon vlastne nič nemali, ani jedna ani druhá. :D Takže ak človek nedisponuje znalosťami z histórie alebo si vopred čo to nenaštuduje, prípadne nepozháňa nejakú dobrú knihu, veľmi toho z hľadiska vedomostí a pikošiek ohľadom jednotlivých pamiatok nepochytí. Môže sa jedine tak kochať pohľadom.:) A čo to si zachytiť aj fotoaparátom, ak sa podarí.:D No podobná vec by sa kľudne mohla stať aj mne, vlastne je to viac než pravdepodobné. A v tom prípade by som sa utešovala slovami, že najdôležitejšie je naozaj to, že som to všetko videla na vlastné oči a že to budem mať navždy v spomienkach. :)
    Čo sa počasia týka, v lete to tam musí byť naozaj na nevydržanie. V apríli bolo počasie tak akurát no doteraz si spomínam, ako odporne dusno a ťažko bolo práve v Sixtínskej kaplnke, kde bolo ľudí toľko, akoby tam dávali rožky zadarmo. Vôbec neregulovali davy, čo ma trošku mrzelo, keďže jedna vec je veľa ľudí a druhá vec je MASA tlačiaca sa vpred. Dokonca sa nám stalo, že nás všetkých nahnali do akejsi miestnosti (myslím, že to bola práve tá s Michelangelovou maľbou), kde bolo kopec ozbrojených, nepríjemných pánov a ja som nadobudla pocit, že nás tam snáď všetkých postrieľajú alebo čo. Bolo to fakt divné. :D
    Toskánsko už mám v hľadáčiku dlhšie. Je to naozaj prekrásna krajinka, ktorú by som veľmi rada v budúcnosti navštívila. A tá pizza pri Neapole mi tiež zrejme nedá pokoj. Hmm...to aby som si tie kufre balila hneď teraz. Och a Vezuv spolu s Pompejami. Tých miest je naozaj veľa...

    P.S.: Fontánu di Trevi som napríklad nevidela. Nestihli sme.:/

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Vopred veľmi pekne ďakujem za každý jeden komentár. :)