Kam ma nohy ponesú #14



Addict with a pen /TØP/

19.február 2018. Dlhých 6 mesiacov, či inými slovami celý neskutočný polrok uplynul odvtedy, čo som na tomto blogu naposledy prispela nejakým článkom. Neuveriteľné, ako ten čas letí. Neuveriteľné, ako rýchlo dokážu naše plány upadnúť do zabudnutia, či skôr zmeniť svoju podobu v čosi úplne iné, neplánované a narušiť tým symfóniu zvanú život.
Ak mám byť úprimná, na svoj 'veľký comeback' sa stále necítim, no toto všetko mi chýba tak veľmi, že to chcem aspoň skúsiť a vidieť, čo to dá. Avšak už samotný začiatok mi dáva zabrať viac, ako by som si priala.😅 Je toho tak strašne veľa, o čom by som Vám chcela porozprávať, že nemám ani len potuchy, kde začať skôr. Za celý môj doterajší život som vo svojej hlave nemala taký chaos, aký tam vládne práve teraz. Jednoducho si s ním neviem dať rady.  Akoby moja myseľ bola tvorená niťami, ktorá sa medzi sebou preplietajú a vytvárajú tak zložité uzly, ktoré nemožno rozmotať. Ostávam uväznená v tejto nesúrodej spleti....čohosi a neviem čo ďalej.
Preto skôr ako začnem, chcela by som Vás upozorniť na to, že tieto potulky sa budú niesť v tak trochu inom duchu, ako sa na prvý pohľad zdá. Nenechajte sa oklamať zrakom. Pretože aj napriek tomu, že z fotografií vyžaruje radosť - teda aspoň dúfam, že na Vás pôsobia rovnako radostným dojmom, ako na mňa - v písanej forme článku bude prevažovať jej pravý opak. Ako Yin & Yang. Bez ďalších zbytočností konečne prejdem k podstate článku, pričom naozaj pevne dúfam, že tí, ktorí sa ho rozhodnú aj čítať, na jeho konci neupadnú do depresie. Sľubujem, že nasledujúce potulky sa budú radiť k starej, dobrej klasike.💓

You think you're any different from me? Or your friends? Or this tree? If you listen hard enough, you can hear every living thing breathing together. You can feel everything growing. We're all living together, even if most folks don't act like it. We all have the same roots and we are all branches of the same tree.“ (Avatar: The Last Airbender)
Tento polrok pre mňa naozaj nebol ľahkým. Doteraz celkom nechápem, čo presne sa so mnou dialo , no všetko navôkol jednoducho prestalo dávať zmysel. Vrátane mojej existencie. Čo vidím, keď sa obzriem späť? Nič. Absolútnu prázdnotu. Iba s veľkou námahou si dokážem spomenúť na zopár pekných chvíľ, ktoré v spomínanej prázdnote predstavujú malý záblesk nádeje. Pretože ak aj niečo pekné svojou prítomnosťou poctilo tú moju, v krátkom okamihu som to málo dokázala svojim bytím zničiť. Je zarážajúce, ako rýchlo dokáže človek klesnúť na dno. Ako mu jeden moment všetko vychádza podľa predstáv a potom....potom niekto zrazu šťukne vypínačom.
No aj napriek tomu, ako temne tieto riadky môžu znieť, moja myseľ nikdy nezachádzala až do TAKÝCH krajností, nemusíte sa obávať. Myslím, že nejaká poistka tam predsa len stále fungovala, vykonávala svoju prácu na 100% a dávala pozor. Stále existovali hranice, ktoré som nebola ochotná prekročiť. Nebola a stále nie som tou Veronikou, o ktorej píše Coelho v jednom zo svojich románov. Čo sa snažím povedať je to, že ma iba jednoducho všetko prestalo baviť. Nebavili ma knihy, nebavilo ma písanie, nebavilo ma dokonca ani fotenie (jeden z dôvodov, prečo som s týmto článkom tak dlho otáľala). V ničom som nevidela zmysel. Inšpiráciu, motiváciu, či odhodlanie by som márne hľadala čo i len v slovníku cudzích slov. Bolo toho priveľa. Život sám bol na mňa priveľa.


*** 


You have light and peace inside of you. If you let it out, you can change the world around you." (ATLA)
Šťastie je relatívny pojem. Môžeme si ho predstaviť ako súbor hodnôt, ktoré vytvárajú akýsi rebríček, podstatu nášho bytia, základ na ktorom budujeme a od ktorého sa odráža všetko ostatné v našom živote a teda aj to, ako sa cítime, či nakoľko sme so sebou spokojní. Na svete žije 7,4 miliárd ľudí, čo znamená 7,4 miliárd takýchto, navzájom sa líšiacich, rebríčkov hodnôt. Každý z nich rovnako dôležitý a opodstatnený, ako ten náš. Prepracovaný do tých najmenších detailov, ktoré sa navzájom preplietajú, dávajúc tak jeden druhému účel. Nikto nemá právo súdiť, či tvrdiť opak. Áno, si jedinečný, ale to napokon mi všetci. 
 Predpokladám, že v mojom prípade práve tento rebríček utrpel vážne zranenia, v dôsledku čoho nasledoval pád celého systému. Ako som spomínala vyššie, všetko pre mňa stratilo zmysel. Už som viac nevedela, čo je pre mňa dôležité a či vôbec to, čo som dovtedy považovala za neodlučiteľnú súčasť svojho života, nebol iba klam, ktorému som naivne verila. Veľké sny, za ktorými som sa tak neochvejne celé roky hnala, sa zrazu stratili v podivnej hmle, v zmesi neúspechu, zbytočnosti, pochybností ... . Túžila som sa niekomu zdôveriť, no keď som tak po dlhom váhaní nakoniec spravila, v rovnakej chvíli som to hneď aj oľutovala (no aby som nekrivdila všetkým, zopár osôb, ktoré sa o mňa úprimne báli tu bolo a tým som naozaj veľmi vďačná💓). Naozaj som si pripadala ako irelevantný debil. Rozmaznané decko, ktoré plače bez dôvodu. Pretože ľudia to predsa majú horšie! „Máš strechu nad hlavou, máš čo dať do úst, máš okolo seba ľudí, ktorí ťa milujú...tak na čo sa ešte sťažuješ? Nič zlé sa ti dokopy nestalo. Ja to mám predsa oveľa horšie ako ty.“ 



Viete, tvrdiť niekomu, že nemá právo byť smutný, pretože sú ľudia, ktorí to majú v živote ťažšie je rovnaké ako tvrdiť, že niekto nemá právo na to byť šťastný, pretože sú ľudia, ktorým sa v živote darí viac. Nemám pravdu? Mnohým z nás totiž uniká fakt, že rovnako ako sa u jednotlivcov líši definícia šťastia, líši sa aj definícia nešťastia. To, nad čím by ste možno Vy iba mávli rukou, môže niekoho iného dohnať do zúfalstva. Prečo? Pretože zatiaľ čo Vás život skúšal a zlomil už mnohokrát, pre toho človeka to môže byť po prvý raz. Problém neporovnateľný s tými, ktoré ste si prežili na vlastnej koži Vy, no aj tak problém. Chápete čo tým chcem povedať? Samozrejme, že sa vo svete dejú aj ďaleko horšie veci, no pre tú ubolenú dušu je daná situácia tou najhoršou možnou variantov, s ktorou sa práve musí vysporiadať. A preto tvrdiť, že niekto nemá právo byť smutný je v mojich očiach rovnako zlé, ako povedať človeku s depresiou, aby myslel pozitívne a všetko bude fajn. Medzi zlomenou rukou a zlomenou mysľou je priepastný rozdiel, ktorý sa iba naozaj veľmi ťažko prekonáva. Ani ja sama si stále neviem tak úplne predstaviť, aký boj daná osoba musí zvádzať. Jednoducho je ozaj ťažké pochopiť niečo, čím si človek sám neprešiel. To však nie je žiadnym ospravedlnením pre nevhodné správanie. 
(Quick disclaimer: Keďže sa obávam, že by ma v tomto smere niektorí z Vás mohli pochopiť zle, chcem iba takto na okraj dodať, že depresia by sa rozhodne nemala brať na ľahkú váhu. Nechať človeka, ktorý ňou trpí, aby sa utápal vo svojom žiali rozhodne nie je správne a v tomto prípade je naozaj potrebné vyhľadať pomoc. Nie je sa za čo hanbiť!)




***

You know, destiny is a funny thing. You never know how things are going to work out. But if you keep an open mind and an open heart, I promise you will find your own destiny someday." (Uncle Iroh, ATLA)
Napokon, každý z nás sa v počas svojej existencie dostane do bodu, kedy zisťuje, že svet nie je gombička. Že veci, ktoré sa zdali byť tak jednoduché, sú možno nakoniec oveľa komplikovanejšie. Život sa stáva zložitým, naše videnie je zastreté a my už nie sme schopní vidieť čisto. Zdá sa, akoby sa rovnováha svojim blednutím pomaly vytrácala z nášho života, až sa napokon rozplynie úplne. A my ostaneme stáť, osamotený v tom najvzdialenejšom kúte sveta. No opak je pravdou. Práve v tejto etape sa stáva našim najvernejším spoločníkom. To ona nám ukazuje pravý význam príslovia:„Každá minca má dve strany.“ Pretože nič nie je iba dobré alebo iba zlé... . Aj Mesiac má predsa svoju odvrátenú stranu, to však neznamená, že nie je rovnako majestátnou a neodmysliteľnou súčasťou celku ako tá, ktorej svit rozžiari aj tie najtemnejšie zákutia a ktorej krásu noc čo noc v tichosti obdivujeme.
Sú to chvíle, v ktorých každý z nás potrebuje oporu a nie poúčanie. Áno, dobré rady sa zídu, no nie všetci sme mali to šťastie, aby sme zdedili múdrosť, akou oplýval Dalai Lama. Preto, ak si neviete rady, skúste namiesto rozprávania iba počúvať. Venovať tomu druhému pozornosť. Skúste ho pochopiť, prejaviť súcit, rešpekt k jeho osobe. Alebo si aspoň poriadne premyslite to, čo sa chystáte povedať a až potom to vyslovte nahlas. Slová totiž vedia raniť oveľa viac.



Ak ste sa dočítali až sem, ĎAKUJEM!💖  Ďakujem za Váš čas a pozornosť, naozaj si to vážim. Rovnako si však cením už len samotný fakt, že ste na tento článok vôbec klikli a venovali mu čo i len minútku, aby ste prebehli zrakom aspoň po fotkách.
Naozaj dúfam, že po jeho dočítaní neupadnete do depresie. Snažila som sa to všetko vykompenzovať fotografiami a taktiež výberom citátov, dúfam, že sa mi to podarilo.😄 Taktiež by som chcela ešte v rýchlosti podotknúť, že toto všetko sú iba moje názory a myšlienky, ktoré sa v istých bodoch môžu líšiť od tých Vašich, čo je v úplnom poriadku. To znamená, že som za každú diskusiu, pokiaľ sa bude niesť v pokojnom duchu.
No a na úplný záver ↪ iste ste si všimli, že na blogu došlo k určitým zmenám a teda k zmene názvu. Pre istotu som v zátvorke ponechala aj ten starý. Vyhneme sa tak zbytočnému zmätku, kým si naň všetci zvykneme, prípadne kým sa niekto neozve, že jeho blog sa tak volal skôr.😂 To sa však dúfam nestane, keďže som si to ešte aj overovala, no nič podobné mi vo vyhľadávači nenašlo. Asi by som to psychicky nezvládla, keďže jeho vymýšľanie mi zabralo...no, skoro celý polrok. Žartujem, ale fakt mi to trvalo. Každopádne, budem veľmi rada, keď mi dole v komentároch zanecháte svoje názory, či už na spomínanú zmenu, alebo článok samotný. Prajem Vám krásny zvyšok večera. Verím, že sa čoskoro 'vidíme' znovu. Majte sa krásne.♥

Komentáre

  1. Veronika, tak tento článok je skvostným zachyteným myšlienok jednej talentovanej a skvelej osôbky a blogerky zároveň!❤❤❤ Vieš, že som úprimný človek, preto mi ver, že som absolútne nadšená a ohúrená, aj keď sa jedná o ťažkú a smutnú tému, no svojimi opismi si tomu dodala akýsi nádych neopísateľného čara, pred ktorým sa skláňam a tlieskam 🙏...
    Hovoríš mi z duše. Depresia je pliaga, ktorú dôverne poznám a popravde, tento rok napadla i mňa na dlhý čas (nahromadilo sa kopec situácii, ktoré túto potvoru spustili). Mala som rovnaké pocity, nechcelo sa mi písať, čítať...nemala som z ničoho radosť...nevidela som v ničom zmysel...jediné, po čom som túžila, bolo schovať sa do akejsi pomyselnej ulity a nikdy ju neopustiť. Ostať v tme, tichu a plakať nevediac nad čím. Presne v jeden takýto deň som ušla aj s mojou Lilly do lesa. Boli vtedy tie strašné zimy, okolo -20°C plus silné vetrisko, ktoré ti poriadne vyšľahalo tvár. Blúdila som dolinami vyše štyroch hodín, bez cieľu a chuti sa vrátiť domov. Slzy mi na tvári zmrzli, v nose som mala cencúle 😅, no prechádzku si užívala aspoň Lilly v tom svojou hrubom kožuchu. Ale poviem ti, v ten deň depresia prekvapivo zmizla, pretože vďaka tichu, ktoré ma obklopovalo som začula svoje temné myšlienky a zároveň myšlienky, ktoré ma volali k mojim blízkym, ktorí ma ľúbia, no najmä k Bohu. Ako by tam so mnou bol, neustále a hrial ma v tej zime svojou prítomnosťou...je poriadne tvrdohlavý! 😁 A ja som za to vďačná, pretože len vďaka Bohu❤ a mojej mamine❤ a sestre❤ sa z týchto temných dní dokážem dostať pretože len im sa dokážem zveriť s pocitom, že ma neodsúdia...uvedomím si, že sú tu ľudia, ktorým na mne záleží a nemám právo byť taká sebecká a myslieť len na svoje pocity. Avšak, keď ťa ovládne depresia, ovládne aj tvoju myseľ a bojovať s ňou je neskutočne ťažké. Myseľ má obrovskú moc a ak pri tebe v týchto ťažkých chvíľach nik nie je, len ťažko získavaš nad ňou kontrolu. Nedokážeš vyhnať tie zákerné myšlienky, ktoré ťa kúsok po kúsku požierajú. Neviem si ani predstaviť, ako musia trpieť ľudia, ktorých skľučuje depresia a nemajú po boku žiadnu oporu...vtedy je skutočne nevyhnutné vyhľadať pomoc inak hrozia fatálne následky. Niektorí si myslia, že depresia je len akási sebaľútosť alebo si skrátka dotyčná osoba neváži to, čo má. Avšak to nie je pravda...tento stav je nebezpečný, veľmi, a nikdy, NIKDY, nebudem súdiť nikoho, kto trpí depresiami...poznám ju, aj keď tá moja je možno len sebaľútosťou, ktovie, ale i tak, je to zákerný démon nad ktorým je ťažké zvíťaziť...ale dopoviem ti ten môj príbeh, kde som predsa len vyhrala...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Keď som sa nakoniec po svojom „úteku“ vracala domov, zapla som si konečne mobil a zistila som, že mám vyše 20 neprijatých hovorov od mamy aj sestry. A keď som už stála na prahu domu, tak som ich našla zababušené do búnd, pretože sa ma akurát vybrali hľadať...a potom mi poriadne vynadali, čo im nemá za zlé, zaslúžila som si to...no konečne som si uvedomila, akých vzácnych ľudí mám vôkol seba a začala sa usmievať...v ten deň som dostala chuť písať a písanie mi opäť pomohlo ovládnuť myseľ – skrátka, písanie a knihy, to sú také moje antidepresíva 😊. Preto som za blogovanie vďačná a prekvapivo sa ho už dlho držím - mne by to skrátka chýbalo 🙂...
      Veronika, veľmi si vážim tvoj článok a názor a som taká rada, že rozumieš tomu, aké to je, keď niekoho sužujú pochmúrne myšlienky a stráca chuť do života, a pritom ho neodsudzuješ - práve naopak, snažíš sa pochopiť. Kiežby boli všetci takí a boli tu vždy pre druhých, nech sa deje, čo sa deje. Takí anjeli strážni v ľudskom tele 😊.
      ĎAKUJEM❤, že si sa s nami podelila o svoje pocity, ktoré sú skutočne osobné (no o to viac je článok precítený), ale i tak si sa nebála s nimi vyjsť von – popravde, teraz sa ja a možno i ostatní, ktorí vedia, o čom píšeš a poznajú to na svojej koži až priveľmi intenzívne, cítia lepšie. Akoby boli pochopení a najmä nie sami…takže Veronka, ak budeš niekedy opäť v zajatí tejto zákernej pliagy, tak mi hocikedy napíš! A to je rozkaz! 😄
      Som nadšená z toho, že si sa nám vrátila a dúfam, že sa čoskoro dočkáme ďalších úžasných článkov. Maj sa krásne a ospravedlňujem sa za litánie 😅. Síce som mala v pláne dlhý komentár, ale toto má už dĺžku recenzie...joj, a dúfam, že som nepísala blbosti a rozumieš, čo som chcela povedať...ja len skrátka viem, o čom píšem a súhlasím s tebou na 100% a obdivujem ťa za to, že si tento článok vydala...maj sa mi krásne! 😘

      Odstrániť
    2. ...OPRAVA...→teraz, keď to po sebe čítam, tak vidím kopec chýb, joj, ale najviac ma hnevá tá posledná veta - myslela som, že viem, o čom píšeš ty, nie ja, pretože ja často neviem, o čom píšem 😂...a teraz sa už aj strácam...hádam chápeš, čo som vlastne myslela 😉...

      Odstrániť
    3. P.S.: Och, a ešte som nepochválila fotky...sú PRENÁDHERNÉ!!! DOKONALOSŤ❤😍❤

      Odstrániť
  2. Ani neviem kde začať skôr Mony, lebo je toľko vecí, za ktoré Ti chcem poďakovať, až sa bojím, že niečo vynechám a to by som naozaj nerada. Tak teda začnem od konca - ďakujem veľmi krásne za pochvalu ohľadom fotografií.♥ Veľmi si to cením, keďže som s nimi nebola tak úplne spokojná a neraz som nad nimi zlomila palicu s tým, že to jednoducho nemá význam (dookola som si hovorila, že sú proste strašne a nič im už nepomôže, ani nejaký photoshop, pff a ešte s mojimi schopnosťami začiatočníka).
    No takto som sa napokon stavala aj k celému článku. Jednoducho to bola a stále je naozaj ťažká téma na spracovanie, ktorá si vyžadovala kopec času, úprav a odhodlania. Človek si musí dávať pozor na výber slov a vo všeobecnosti pozor na to, čo povie. Veľmi ľahko by totiž mohlo dôjsť k nejakému nedorozumeniu - jeden z ďalších dôvodov, prečo som tak dlho váhala nad publikáciou tohto článku. Po prečítaní Tvojho komentára však už viem, že by som spravila obrovskú chybu, ak by som si ho nechala pre seba. Som nesmierne rada, že som to nevzdala, ba práve naopak. Táto moja snaha napokon priniesla ovocie - ten pocit zadosťučinenia, pochopenia -ktoré som tak dlho hľadala...och ani neviem nájsť tie správne slová. ĎAKUJEM MONY.♥♥♥ Naozaj z celého srdca ďakujem za tieto Tvoje tzv. litánie, pretože boli a stále sú neskutočným potešením pre moju dušu a srdce. Iba vďaka Tebe viem, že toto všetko nebolo nadarmo. Ďakujem tiež za to, že si sa so mnou rozhodla podeliť o svoj životný príbeh, čo určite nebolo ľahké. Veľmi ma mrzí, že si si niečim takým musela prejsť aj ty sama, naozaj nikto si to nezaslúži. Ťažký boj, ktorý sa ešte ťažšie vyhráva a preto aj v tomto bode som vďačná Bohu za to, že ťa ochraňoval a Tvojej úžasnej mamke a sestre za to, že sa o Teba tak vrúcne starajú a nedajú na Teba dopustiť. Že sú Ti oporou vtedy, keď ich potrebuješ najviac - to je dôležité. Tak ako si vlastne spomínala vyššie aj ty sama - mať pri sebe človeka, ktorý dokáže vypočuť a následne prejaviť súcit, pochopenie, lásku, človeka, ktorý nesúdi je v takýchto situáciach nevyhnutné. Robí to zázraky. Keď niekto dokáže načúvať našej duši a vyviesť nás z najtemnejších kútov našej mysle - hotový zázrak. :) Anjeli strážni v ľudskom tele, presne.♥ A jedným z nich si aj ty Mony. Tento komentár je toho iba dôkazom. Ak by som si mala vybrať iba jednu vec, za ktorú som tomuto 'blogosvetu' najviac vďačná, jednoznačne by som si zvolila ľudí. Práve tí robia toto miesto jedinečným a nádherným. Druhý domov, ktorý mi chýbal tak veľmi, že som to jednoducho nevydržala. Ľudia ako ty, za ktorých budem Bohu ďakovať dokonca života. A to znamená, že Tvoj rozkaz platí obojstranne Mony!:D Ak by sa vyskytol nejakú problém - volaj, píš, pošli mi holuba, čokoľvek, len sa ozvy. Budem tu.:)
    Ešte raz jedno obrovitánske ĎAKUJEM. ♥ Za Tvoj čas a vrúcne slová, ktoré mi opäť raz vykúzlili neuveriteľný úsmev na tvári a zahriali tak, ako by to nedokázal nik iný. Ďakujem. ĎAKUJEM.♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och a ešte čo sa tých chýb týka, je to v poriadku. Nepatrím medzi tých, ktorým to trhá žily. Napokon, v tom mojom sa tiež isto nájde hotové kvantum, no keďže mi už došli aj tie posledné sily na to, aby som sa pustila do korektúry, rozhodla som sa nechať to tak a teda môžme sa tváriť spoločne, že nič také ako gramatika momentálne neexistuje a kto nesúhlasí ...tak no. :D
      A ešte v rýchlosti k tomu písaniu - ja nielen že väčšinu času neviem, čo píšem, ale ani čo hovorím. Splietať jedno cez druhé, to je proste moje.:D Takže dúfam, že ten komentár dáva aspoň aký taký zmysel.:D
      ĎAKUJEM ešte raz Mony.♥ Pevne verím, že sa vidíme už čoskoro pri Tvojom alebo mojom ďalšom článku. Aj ty sa maj zatiaľ krásne Mony.:)♥

      Odstrániť
  3. Depresia je momentálne problém, ktorý sa dotýka väčšiny mladých. Netuším či je to dobou, alebo čím, ale skutočne ma mrzí, že to tak je. Dookola stretávam množstvo úžasných, šikovných, talentovaných ľudí, ktorí sa mordujú s touto pliagou. Už teraz viem, že to je boj skutočne dlhodobý, a veľmi záleží na rodine a okolí, aby ich podržali nad hladinou.
    Ja síce depresiu na vlastnej koži nepoznám (aj keď každý mesiac mám svoje dva tri keď si myslím, že nič nemá zmysel ani moja existencia) ale ja mám tie svoje diagnózy a tie už depresiu neprepustia do tela,
    Pri tvojich riadkoch som mala slzy na krajíčku a veľmi dlho som hľadala tie správne slová a prišla som na to, že tie správne slová neexistujú. Môžem rozprávať o pozitívnom myslení a kráse všedných dní, ale myslím, že by sa mihli účinku. Tú najväčšiu silu musíme nájsť vo vlastnom vnútri. Uvedomiť si, že s tým nesmieme bojovať, pretože to všetko vedie k ďalšej vojne a hlavne, boj s neviditeľným a nepochopeným nepriateľom nemá zmysel. Ako vyzráť na neduhy je ich pochopiť. Skúsiť si uvedomiť, prečo prišli a čo od nás chcú. Kam nás majú posunúť a prijať to, čo sa deje, a nakoniec prijať aj samého seba takého, aký som. A samozrejme, prijať aj pomoc zvonku.
    A verím v to, že nakoniec z toho všetkého vyjdeme silnejší a zrelejší.
    A verím aj v to, že moje slová ľuďom v depresii by vôbec nepomohli ani nezlepšili stav.
    Ale zas verím v to, že tieto stavy majú nie nadarmo hlavne ľudia s umeleckými sklonmi a práve kvôli tomu dokážu úžasne písať, skladať, hrať, maľovať, spievať. Väčšina umelcov trpela depresiami a po sebe zanechali nádherné diela.
    A možno aj preto sú tvoje (aj keď smutné) články tak skvelé a fotografie tak krásne. No i tak ti prajem veľa síl a energie na zdolanie tejto zložitej situácie, pretože tvoje články mi skutočne chýbali. A hoc je to veľmi ťažké, poradím ti, píš. A píš. A fotografuj a píš. Lásku a potešenie zo života nájdeš hlavne v jednoduchých veciach. Čítaj, spievaj, tancuj, píš aj keď sa ti nechce pretože len svetlo prebije temnotu.
    A ja sa už teraz teším na tvoje ďalšie slová, aby prebili tú moju temnotu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ali.♥ Z celého srdca Ti ďakujem za túto nesmierne krásnu a vnímavú odpoveď na môj článok. Možno si myslíš, že by Tvoje slová človeku s depresiou nepomohli, no týmto komentárom si práve dokázala presný opak. Je to tá najchápavejšia a najvrúcnejšia odpoveď, aká sa mi po zdieľaní mojich pocitov kedy dostala a navyše zo strany človeka, ktorý si niečim podobným vo svojom živote ani nemusel prejsť (a chvála Bohu za to). Podarilo sa Ti prehovoriť mi do duše, pozrieť sa na to všetko z inej strany a pochopiť veci, ktoré mi doposiaľ unikali. Vždy ma udivuje, ako stručne, no za to neuveriteľne krásne dokážeš doplniť moje myšlienky. Pokračuješ v úvahe a 'vypichneš' to najdôležitejšie, vyzdvihneš tú racionálnu podstatu veci. Neviem to lepšie popísať, lebo sa mi nedarí nájsť tie správne slová (teraz pre zmenu mne), no snáď ma chápeš. Je to niečo podobné, ako keď sme v škole na hodinách slovenčiny zvykli spolužiakom referovať obsah knihy, ktorá bola priradená iba konkrétnej dvojici....zamotávam sa.:D Jednoducho si trafila klinec po hlavičke a ja nemám slov. Neskutočné. Ďakujem.♥
      Nuž a ešte na okraj k tej depresii. Rovnako ani ja si nemyslím, že spadám do kategórie ľudí ňou trpiacich, no mám taký dojem, že to spomínané obdobie sa pohybovalo kdesi na hrane. Čo vlastne súdim na základe reakcií ľudí na tento článok - tuším, že pri písaní som si mnoho veci plne neuvedomila.:)
      Dnešná doba je veľmi uponáhľaná a tlak na jednotlivcov privysoký. No a keď sa k tomu všetkému prihodia aj neľahké životné okolnosti.... Niekto to jednoducho zvláda lepšie, iný zasa horšie. Základ je nevzdávať sa, bojovať ďalej aj napriek všetkému, čo sa okolo nás, či v nás samotných, deje. Snažiť sa. Ani mne sa do tohto článku vôbec nechcelo a aha ho.:) Samozrejme, podpora okolia je veľmi dôležitá. Sama práve premýšľam nad tým, či som s týmto článkom nemala prísť skôr, pretože sa mi dostalo viac pochopenia od ľudí, ktorých som nikdy osobne nestretla ako od tých, ktorých vídam skoro každý deň. „Keby bolo keby, boli by sme v nebi.“
      Ach, dúfam, že tento komentár dáva aspoň aký taký zmysel a že nie je priveľmi mätúci. Ak by náhodou, tak ešte raz chcem vyjadriť obrovskú vďaku. Spolu s Mony ste dokázali neuveriteľné.♥♥♥

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Vopred veľmi pekne ďakujem za každý jeden komentár. :)